Ostré hrany


Svet bol pre mňa vždy tým zvláštnym miestom, kde každý každému radil že čo má robiť. Ja som neraz počúval tie najrôznejšie rady ako určité veci nemám robiť a že aký to bude mať skutočný následok. Stále som prakticky dodržiaval určité spoločenské normy ako doteraz bolo možné. Snažil som sa správať tak, aby to určitej skupine ľudí nijakým spôsobom neublížilo. Vedel som že keď niečo urobím, tak sa absolútne tým popálim a že tým nejako ovplyvním svoj život. Nikdy som sa nejako nevyhováral a urobil som všetko čo mi bolo povedané. Nikdy som nejako vnútorne nedokázal rebelovať, len keď som mal niečo robiť samostatne tak to už bolo horšie. Vždy som v rodine nejako vystríhaný aby som si dával pozor a nikdy som to nepovažoval za niečo zlé. Vždy je iné keď človek je v období keď ešte nie je dostatočne uvedomelý a je iné keď človek už je dospelý. Najme keď je človek dospelý, tak si všetky následky života musí odtrpieť sám a príde na to že mu nikto okrem rodiny nepomôže. Že ľudia ktorý by mali stáť pri človeku skrátka zmiznú ako taký tieň. Vedel som že jedine moja rodina sa mi vždy snaží pomôcť aj vtedy keď ja vnútorne nemám silu alebo keď sa vo mne niečo zablokuje. Nie vždy to ľudia reálne poznajú ten pocit, keď zrazu človek dostáva okno. Mne sa to toľkokrát stalo, že som priam nevnímal veci okolo seba. Proste moje myslenie bolo zablokované a diali sa priam veci ktorým som nerozumel.

Vedel som že keď mi niekto povedal že toto a tamto nemám robiť, tak som to skutočne nerobil. Potom vo mne bolo nejako vypestované že keď niečo pokazím, tak to nebudem vedieť opraviť. Zrazu celá tá moja vnútorná sebadôvera išla preč a ukázalo sa že vo svojom vnútri som príliš krehký. Nie vždy to tak bolo, ale vždy som sa snažil na sebe nejaké problémy nedávať najavo. Vždy som sa nejako vnútorne zaťal a povedal som si že budem bojovať napriek tomu, že budem za to niesť následky. Vedel som že každý krok čo urobím, tak tým minimálne ovplyvním svoj život a životy ľudí. Možno nie všetky veci ktoré som vo svojom živote urobil, tak boli správne a niekedy som musel priam oklamať svoju myseľ že to bolo správne. Radšej som vnútorne klamal svoje vlastné myslenie, než som mal klamať ľudí ktorí stoja pri mne. Vždy bolo lepšie sa pozrieť do zrkadla a povedať si že čo sa so mnou skutočne deje. Len som nejakým spôsobom vedel že nesmiem upadnúť na duchu a že musím bojovať zo všetkých síl. Ale nikdy som nepociťoval že mi niečo uberá psychickú energiu. Bol som prakticky úplne bezstarostný človek, ktorý úplne neriešil starosti a vo svojej podstate som bol vnútorne naivný. Nerobil som nejaké rozdiely že komu veriť a komu nie, lebo mi boli ukradnuté nejaké predsudky a to čo každý vravel.

Jediní ľudia čo sa mi v živote vždy snažili pomôcť, tak vždy boli a budú moji rodičia. Snažili sa vždy o to aby som nespadol na tú zlú cestu života, kde nie všetci ľudia sú dobrí. Proste som im vďačný za všetky tie základy čo som počas života dostával, bez nich by som nebol tým kým som. Aj keď som urobil nejaké chyby v živote alebo som sa sklamal vo vzťahoch k ľudom tak stáli pri mne. Nepodceňovali ma ani vtedy keď sa mi niečo nepodarilo, lebo vedeli že všetko si vyžaduje veľa času kým sa to skutočne naučím. Nemožno poprieť že ma určité veci v živote ovplyvnili tak, že som nad nimi začal premýšľať. Vždy keď sa budím s postele, tak stále premýšľam nad tým že čo zmeniť a kam sa reálne posunúť. Sú aj ľudia čo si myslia niečo iné, ale to čo cítim vo vnútri tak sa nedá nijako poprieť. Na ceste životom som stretol veľa ľudí a každý s nich ma viedol na nejakú tú cestu. Niektorí ľudia pri mne zostali a iní ľudia sa vydali na inú cestu životom. Ale vedel som že je súčasť života ktorému musím čeliť a nemôžem predtým zavrieť oči. Skrátka vždy bol život boj s veternými mlynmi. Nikdy som sa nesťažoval že niečo v živote nie je ľahké, ale bral som to súčasť niečoho čo sa má udiať.

Potom prišli tie najdivokejšie obdobia, kedy bola nejaká vnútorná rebélia. Ale nikdy to nebolo až také vážne že by sa to reálne neriešilo. Boli momenty kedy som nebol vnútorne ustálený a diali sa so mnou tie najšialenejšie veci. Nie vždy to všetci vedeli, lebo nejako sa mi všetko odohrávalo v hlave. Proste vždy môj mozog inak vnímal určité podnety a ja som na základe nich konal. Nevedel som mu nijakým spôsobom rozkázať, keď som cítil že bolo potrebné niečo urobiť tak som to urobil. Proste som v daný moment neriešil že či to prinesie nejaké následky. Vždy boli nejaké obavy že sa niečo zlé stane a stále aj sú. Nejde len o kroky čo som musel urobiť samostatne, ale o to že som sa na všetko musel dôkladne pripraviť. Veľa som premýšľal a sám seba uisťoval že či zvládnem veci, ktoré som doteraz ešte ani neskúsil. Nikdy som nerobil veci bez toho, aby som si to dôkladne nepremyslel. Vždy som bol vystríhaný pred tým že aby som si dával pozor na ľudí čo sú okolo mňa a vždy sa pozeral pred seba a aj za seba. Nie vždy bolo ideálne si prežiť určitú časť života a premýšľať nad tým že či veci ktoré som robil boli skutočne správne. Len som zakaždým vedel že nesmiem upadnúť do depresie a úzkosti. Bolo mi jasné že svoj čas by som sa mal naučiť využívať čo najefektívnejšie.

Čím viac vnímam veci okolo seba, tak sa to na mne nejako podpisuje. Nie raz sa mi stalo že som bol v takej depresii, kedy mi nedokázal pomôcť nikto. Boli aj momenty keď som si poplakal a vedel som že ani povzbudivé slová a to že ako bude všetko dobre ma nijako neupokojili. Jedine čo pomáhalo v danom momente, tak bolo buď ticho alebo počúvanie hudby na nič iné som vtedy ani nepomyslel. Niekedy som bol radšej že veci v sebe dusím, než aby sa kvôli nim ľudia trápili. Ale vedel som že pred pravdou sa nedá utiecť a treba jej reálne čeliť, ale klamať tiež nie je najsprávnejšie riešenie. Len som bol vnútorne viac opatrný a viacej som premýšľal nad tým aké slová zvolím, skrátka sa snažím na to dávať pozor. Sú veci s ktorými bojujem aj v súčasnosti a sú veci ktoré boli nad moje možnosti. Stále bojujem z úzkosťami a strachom že čo bude v skutočnosti ďalej. Že či dokážem naplniť očakávania ľudí a že či ich nesklamem. Niekedy sú momenty kedy sa neviem stále usmievať, ale snažím sa usmievať, aby som určité veci vo svojom živote zakryl. Aby som zakryl nejaké tie vnútorné starosti ktorým počas života čelím. Často bojujem zo svojou inakosťou a s tým že ako ma ľudia skutočne vnímajú. Len som sa naučil jednu zásadnú vec že ostré hrany majú určité následky. Som bol v takom stave, že na určité veci v živote som musel prísť sám. Musel som sa zamyslieť nad tým že každé rozhodnutie čo spravím, tak zanechá bolestivé následky. Ale vedel som aj to že nemôžem vždy ísť len po tej vyšliapanej ceste.

Viem každým rokom že pred problémami sa nedá večne utekať a treba im čeliť. Niekedy si treba prejsť aj tým najťažším aby sme si uvedomili že to najlepšie nás čaká na konci. Niekedy nie je poriadne ani na výber a treba brať život taký aký je zo všetkými stránkami. Ja som sa to postupne tak brať a vždy si povedať vetu že všetko zlé je na niečo dobré. Niekedy zažívam aj stresové situácie ktorým sa neviem vyhnúť, niekedy sa bojím že sa niečo zlé udeje alebo že sa stane niečo za čo v skutočnosti nemôžem. Skrátka ten pocit viny sa stáva tým najsilnejším faktorom v spoločnosti a potom si človek myslí že môže za veci ktoré ani neurobil a nespôsobil. Priam som mal aj stavy, kedy sa vo mne niečo zablokovalo a nedokázal napísať ani riadok. Keď som najviac chcel, tak mi proste môj mozog povedal že toto nebudem robiť. Potom prišiel silný impulz a následne na to sa stalo znova to isté. Niekedy som cítil že som bol vnútorne úplne rozpoložený. Skrátka boli momenty kedy som to proste chcel vzdať, doslova tak že mi ľudia písali aby som neprestal písať aj keď už to nejde tak ľahko ako na začiatku. Po večeroch premýšľam nad témou a nad tým že či vôbec ľudí dokážem osloviť.  Doslova priam až sa musím nadýchnuť, preglgnúť a bez ohľadu na to ako sa niekedy vnútorne cítim. Neskôr si poviem že som rád za to, že som tu a že môžem robiť radosť ľudom. Lebo verím že nejako dokážem dať ľudom určitú nádej aj napriek tomu že ten život nemajú vždy ideálny.

Milujem svoj život aj keď nie vždy to dám najavo každému. Usmievam sa aj napriek vedomiu že mi nie je vždy do smiechu. Robím chyby a nemám problém ich nejakým spôsobom napraviť aj keď to nejde vždy ľahko. Stále padám a ešte viac sa snažím zdvihnúť zo zeme ako sa mi najlepšie dá. Idem ďalej napriek všetkým prekážkam a skúsenostiam čo vo svojom živote reálne mám. Možno vo svojom živote nedokážem určité veci pochopiť, ale to neznamená že ma treba odpisať a myslieť si o mne že som nevnímavý a hlúpy. Lebo človek vníma všetky slová ktoré mu ľudia skutočne povedia a vníma aj tú psychickú bolesť. Vnímam všetky veci okolo seba, ale čoraz viac viem že všetko sa deje kvôli nejakému dôvodu. Ale určite vo svojom živote určité veci neľutujem a viem že sa tie veci mali stať, lebo keby sa nestali tak sa nikam neposuniem. Medzi dobrom a zlom je len veľmi tenká čiara a je veľmi dôležité do toho nespadnúť. Ja často premýšľam že aké je to stáť na tej správnej strane, kde je pravda dôležitejšia než všetky použité klamstvá. Vo svojom vnútri sa vždy snažím byť mierny a miestami aj neutrálny, aby som nerobil nejaké spoločenské rozdiely. Lebo na rozdieloch celý náš život stojí a zároveň padá. Ale som vďačný za veci čo som si dokázal prežiť a povedať si že všetko čo bolo najťažšie mám za sebou. Každým rokom viem že mi chcú ľudia len dobre a čoraz viac sa utvrdzujem v tom že všetko čo sa v živote udialo bolo nakoniec správne.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: