Napoly správny


Keď si spomeniem na určité fázy môjho detstva a na to ako som kedysi premýšľal tak je všetko iné. Niekedy cítim že všetky veci čo som robil, tak boli len s polovice správne a niekedy som chcel radšej utiecť pred osudom. Kedysi som bol v takej fáze kedy som veci okolo seba až tak nedusil a neriešil. Bol som taký netypický extrovert, robil som rôzne srandy a dokázal som vždy rozveseliť ľudí. Nevravím že to nedokážem aj teraz, len viem že treba voliť tie najsprávnejšie slová, aby som niekomu neublížil. Vravím si že ako chlapec som si prežil zaujímavé veci, kedy som si nemyslel že ma to nejakým spôsobom ovplyvní. Nikdy som nepremýšľal nad tým že aké je to mať depresiu, lebo som ešte nebol v tej fáze dospelosti kedy si človek všetkým prejde. Som bol len človek čo si väčšiu časť života prežil či v rámci školy alebo v rámci rodiny. Ale napriek všetkému to považujem za to najlepšie obdobie, ktoré mi tak veľa dalo a vtedy sa človek nikam tak neplašil. Všetko som mal viacej pod kontrolou a nikdy som to nejako hlbšie neanalyzoval, len som sa snažil nejakou cestou kráčať.

Neskôr sa môj život premietol do určitých vecí a neuvedomoval som si že prečo to robím. Len som bol proste neskúsené dieťa, neskôr som poznal školskú lásku. Najprv na materskej škole a neskôr na špeciálnej základnej škole, ale nejako vždy som cítil že je to jednostranná záležitosť. Vnútorne som cítil že nie som nejako pripravený na lásku, lebo som vedel že najprv bolo potrebnejšie doštudovať. Aj keď ma vždy vnútorne keď niekomu na mne záležalo a nemusel som mať nejaké obavy zo života. Dá sa povedať že veľkú časť života si prežije buď s rodinou alebo za školskými lavicami. Ale tie najkrajšie veci mi dali moji rodičia a doteraz mi to dávajú v ešte väčšej miere. Pamätám si že tie hodnoty boli úplne iné, každý sa dokázal tešiť aj z mála. Dokázal vo svojom živote viacej spomaliť a uvedomiť si svoju vlastnú cenu. Moja cesta životom bola plná prekážok, kedy som musel určité veci absolvovať aby som sa dokázal posunúť niekam ďalej. Nie vždy považujem svoj život za výhru alebo prehru, lebo v skutočnosti je to veľmi silná patová situácia.  Vedel som jedno že som si pamätal texty pesničiek a že vždy ako išla dobrá pesnička, tak som si pustil televízor alebo magnetofón. Prakticky mi od malička bolo blízke počúvanie hudby a vtedy som začal vnímať všetky tie informácie okolo seba.

Prežil som si aj určité obdobie ako keď ľudia majú pubertu a búria sa v nich hormóny. Neskôr som začal mať obdobie kedy som mal nejakého človeka za obľúbeného a to malo začalo nejako ovplyvňovať. Bol som niekedy zaľúbený do jednej skvelej učiteľky, ale vedel že nič viac ako platonická láska to nebude. Vôbec nevedela že som to tak cítil, ale aj tak som ju nikdy neprestal mať rád. Celkovo som mal veľmi rád svoj kolektív aj keď to tam nebolo vždy ideálne. Niekedy sa diali veci ktorým som úplne nerozumel, ale aj napriek som bol obľúbený a mali sme sa navzájom radi. Ja som niekedy bol optimista a miestami aj pesimista, vnútorne som hľadal svoju vlastnú tvár. Bol miestami ten uletený blázon o ktorom každý človek že niečo urobí. Či som hovoril nejaké úderné hlášky, perličky a vedel som že všetko čo bolo vyslovené tak nebolo myslené zle. Len ja som si to vôbec neuvedomoval, že to dokáže ľudí rozosmiať aj napriek tomu že som bol v niečom iný. Moja myseľ bola ako jeden veľký kráter a všetko odtiaľ išlo von. Moje detské časy boli iné ako boli tie dospelácke a odlišovali sa tým že som začal inak zmýšľať. Skrátka som nevedel pred tým nejako utiecť a musel som tomu čeliť. Nepremýšľal som ešte nad tým že či určité životné rozhodnutia budú správne, lebo som ešte nebol dospelý a nepochopil by som to.

Neviem kedy prišiel moment, kedy som začal na sebe badať že som introvert. Aj keď som mal vždy ten svoj vlastný svet, ale nedusil som veci v sebe. Čím som bol starší tak som si začal viac uvedomovať že niektoré veci sa samé nespravia a že niekedy musím aj ja sám zabojovať aby bolo lepšie. Potom sa k tomu všetkému začali pridružovať rôzne problémy ako depresie, čudné myšlienky a vnútorne som sa cítil zle. Áno môžem to priznať že niekedy som premýšľal nad tým že či ten môj život má nejaký zmysel. Niekedy som bol v takom psychickom stave že som uvažoval ako to všetko vzdať. Najme som to tak začal cítiť, keď som mal svoj prvý skutočný vzťah s babou, kde sa zdalo že to môže byť úplne ideálne. Ale pravdepodobne to tak nebolo, lebo aj napriek tomu že sme zostali priatelia, tak postupne sa aj celé priateľstvo rozpadlo. Postupne som mal ťažké depresie, ktoré som mal pocit že sa nikdy nezmieria. Potom som hľadal nejaký vnútorný únik zo sveta ktorý nebol vždy najľahší. Počúval som rôznu hudbu aby som všetky tie pocity v sebe zmiernil. Bolo to lepšie než akékoľvek tabletky ktoré človek kúpi niekde v lekárni a vedel som že sa vnútorne upokojím.  Postupne sa všetko začalo zmierňovať keď som spoznal svoje druhé dievča a zrazu tie depresie začali miznúť. Moja myseľ v tom najťažšom momente bola úplne rozdrvená a vedel som že čas všetky rany zahojí a skutočne ich zahojil. Všetko zmizlo tak že som mal pocit, že sa stal zo mňa v danom momente iný človek.

Až v dospelosti som začal chápať že všetky veci čo spravím tak za ne ponesiem následky. Každá fáza života bola niečím zaujímavá a v niečom bola aj komplikovaná. Zaujímavá bola v tom že sa za každým spoznával ľudí a komplikovaná že keď sa nejaké veci v mojom živote udiali, tak som sa s nimi musel vyrovnať sám. Dokázal som to a bez nejakých výhovoriek že sa to nedá a že to nejde. Keď som bol dieťa, tak som to nechápal a keď som dospelák tak som to začal chápať. Bolo aj obdobie kedy som vnútorne bojoval sám zo sebou a s tým čo sa dialo v mojom vnútri. Niekedy moje srdce bolo v tomto silnejšie než môj vlastný rozum, doslova to bol boj z mojimi vlastnými démonmi. Každý takú situáciu raz zažil a uvedomil si že nie všetko sa dá robiť podľa vzorca. Ale keď sa niečo vo mne dialo nejaká tá zmena, tak pri mne vždy stáli moji rodičia a snažili sa ma nejako upokojiť že všetko nejakým spôsobom zvládnem aj keď som tomu sám neveril. Neraz ma dokázali potešiť rôzne zážitky ako koncerty, nejaké cesty na nezvyčajné miesta a spoznávanie nových priateľov. Viem že som to pravdepodobne nedal na sebe poznať, ale nejako som to vnútorne cítil a neboli potrebné k tomu žiadne slová. Ale viem že som nikdy nemal s nikým konflikt a viem že ani nebudem lebo som vo vnútri voči tomu obrnený. Viem že nie je správne si míňať energiu na nesprávne veci a že sa treba pohnúť ďalej.

Už ako mi pribúdajú roky, tak si uvedomujem svoje priority a že musím niečo robiť. Ale robiť to činmi a nie nejakými slovami ktoré v skutočnosti nič neznamenajú. Som vďačný za moment, kedy som dokázal nájsť sám seba a byť viacej realistom. Lebo tento svet potrebuje aby ľudia sa na veci pozerali reálne a nie povrchne. Čoraz viac cítim že žijeme v strašne hektickej dobe ktorá je plná informácii, ktoré sú niekedy nepravdivé. Zabúdame používať kritické myslenie a potom sa čudujeme že koľko ľudí nás predčí svojimi skúsenosťami. Potom je nám určované že čomu máme veriť a najme komu. Ale viem že všetky veci ktoré sa udiali, tak neľutujem a som rád že sa stali. Niekedy sa mi stane že sú veci ktoré som neurobil správne a samozrejme ma to mrzí. Viem že nie vždy som najdokonalejší človek a viem sa mýliť tak ako veľká časť ľudí na svete. Ale viem že keby sa nemýlim a keby som dokonalý, tak by bol môj život veľmi nudný a jednotvárny. Práve toto si uvedomujem že jednotvárnosť v tomto svete nemá absolútne žiadne miesto a že treba bojovať aj napriek tomu koľkokrát sa niekedy chceme vzdať. U mňa sa to tiež aj v súčasnosti deje niekedy mám úzkosti a pre mňa je dôležité neupadnúť do depresie. Niekedy sa stane že sa zbytočne zostresujem a vtedy viem že sa v mojom tele začnú diať úplne divné veci, ktoré neviem ovplyvniť. Len viem že mi začne byť zle a v danom momente sa mi stiahne žalúdok. Ale všetko ostatné sa snažím zvládnuť kvôli mojej rodine a zopár priateľom, lebo tí ľudia sú veľkou súčasťou života a bez nich by som určité veci nikdy nedal. Bez ich lásky a trpezlivosti by som stále niekde na mieste a nedokázal by som vôbec bojovať.

Niekedy v mojom živote nastal taký bod, kedy som začal premýšľať nad tým že veci robím len s polovice správne. Že niečo sa v mojom živote podarí viac a niečo menej. Ale čoraz viac to vnímam ako pozitívnu skúsenosť ktorá ma v živote niekam posunula a že to tým správnym smerom. Len jediný ľudský faktor ktorý by bolo správne vedieť, tak by bolo najlepšie viac v sebe nájsť tú sebadôveru. Ale nejako vnútorne cítim že sa dostanem do bodu, kedy všetko bude úplne ideálne a dokonalé. Len si to vyžaduje strašne veľa času a nič sa neudeje bez nejakej tej správnej obety. Raz príde deň kedy si poviem že som úplne spokojný a že už nebudem musieť nič riešiť. Len spomalím svoje tempo a začnem si viac vážiť času ktorý v skutočnosti mám. S odstupom času si vravím že ako som sa dostal ďaleko a že teraz to nesmiem vzdať aj napriek tomu že niekedy také momenty mám a neviem to ovplyvniť. Viem že všetko je vo mne a musím sa s tým naučiť žiť. Nemám skrátka na výber len jedinou možnosťou je každému ukázať že dokážem všetko okolo seba aj nie vždy je to ľahké. Aj keď niekedy v sebe zmätok ktorému nedokážem úplne porozumieť ale snažím sa to všetko zvládnuť. Skrátka že musím vstúpiť na štart a všetko dotiahnuť do úplného záveru. Viem že nemôžem pred všetkými vecami zatvárať dvere napriek tomu že mám svoj svet. Svet v ktorom premýšľam nad každým slovom, ale zároveň som za ten svet vďačný, lebo ma v ňom ľudia naučili byť lepším človekom.

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: