Úzkosti, napätie, neistota a iné ďalšie veci


Sú situácie o ktorých človek vnútorne radšej ani nevraví a dusí to v sebe. Často tie pocity zostávajú nejakým spôsobom nepochopené a nevypočuté. Človek si často musí určitými situáciami v živote prejsť, aby sa nad vecami dokázal nejako preniesť. Aj keď sa môže človek navonok usmievať a vravieť ľudom že je všetko v poriadku, ale v skutočnosti to nemusí byť pravda. Sám poznám túto skúsenosť že aj keď sa dejú vo mne určité pocity, tak sa snažím nejako usmievať aj keď ma ten úsmev bolí. Robím vo svojom živote všetko preto, aby som určité pocity buď potlačil alebo ich nejako zakryl. Niekedy už sa dostávam do bodu, kedy radšej unikám z reality a snažím sa ju nevnímať. Postupne ako by som si začal uvedomovať že už mám málo času sa na určité veci tešiť, lebo všetko sa deje príliš rýchlo a tempo sa neustále navyšuje. V poslednom období mi veľa ľudí povedalo že som spravil veľa pokrokov, len pravdepodobne sa všetko udialo príliš rýchlo. Celý ten raketový vzostup mi v skutočnosti skôr zlomil krk a cítim že ešte stále nie som na určité veci pripravený alebo som na ne proste nedokázal dozrieť. Niekedy som radšej keď mám vnútorný pokoj, než vyhľadávať niečo čo necítim že je správne. Už ani v spoločnosti kde je prílišne veľa ľudí sa nedokážem cítiť dobre. Uvedomujem si že sa kedykoľvek môžem dostať do určitej depresie a potom bude ťažšie sa s toho dostať.

Pomaly dostávam úzkosť keď zisťujem že mám urobiť niečo o čom mi nebude povedané že či to robím dobre alebo zle. Mám pocit že sa na mne podpisuje nejeden ľudský faktor a že priam to môže vyzerať beznádejne. Je veľmi zložité v mojom živote znášať každú jednu zmenu a veci ktoré sa okolo mňa dejú. Čoraz viac moja vnútorná rovnováha sa začína kývať z jednej strany na druhú. Čoraz viac sa moje radosti často striedajú zo starosťami a neistotou že čo bude v skutočnosti ďalej. Vždy nad tým premýšľam že či vôbec niečo dokážem a že či nebudem ľuďmi príliš precenený. Čoraz väčšia zodpovednosť mi začína zväzovať krk a začínam cítiť že som v vnútornom kŕči. Keď idem niekde do nejakého priestoru tak vnútorne cítim silnú úzkosť a strach že či nevstúpim do nejakej dusnej atmosféry. Je to najme tým že ja radšej odídem, keď sa nejaká taká situácia deje a nechcem sa do nej miešať. Ale keď je niekde veľa ľudí, tak sa žiaľ pred tým nedá nijako skryť. Skrátka tomu čelím tvárou v tvár a jedine čo môžem robiť je sa tomu vnútorne nepoddať. Vnútorne sa snažím sám seba presvedčiť že dokážem každú jednu situáciu zvládnuť aj keď nie vždy som za ňu reálne zodpovedný. Len viem že nie vždy môžem voči tomu niečo robiť a jedine čo je tou najsprávnejšou možnosťou, tak sa netreba do toho miešať. Bojujem s toľkými vecami že keby sú reálne všetky vyriešené, tak by vo mne nebolo toľko adrenalínu.

Úzkosti, napätie, neistota, strach a najme neustále obavy vo mne vytvárajú obrannú bariéru. Najme vnútorne premýšľam nad tým že čo reálne vyjadrím a že či to vôbec vyjadrím správne. Nemožno očakávať že budem iný a že sa budem snažiť robiť priam až netypické veci. Teší ma keď mám vnútorný pokoj, keď môžem sa nad vecami viac zamyslieť a dobiť si baterky. Radšej mám keď nie je v živote chaos a keď sú všetci vo svojom vnútri kľudný. Niekedy by bolo lepšie sa neustále báť, ale pravdepodobne ten strach nás udržiava v určitej pozornosti. Som v bode kedy sa musím vnútorne uspokojiť s tým že už iný nebudem a viem že iný byť ani nechcem. Skrátka je to môj obranný mechanizmus vďaka ktorému sa dokážem nejako skutočne chrániť. Uvedomujem si že sú veci ktoré mi môžu reálne pomôcť a že sú veci ktoré ma môžu stihnúť na samotné dno. Vo svojom živote sa mám právo cítiť akokoľvek a viem že mi nikto nemôže brániť tie pocity v sebe cítiť. Len proste nebudem sa pretvarovať a ani nič robiť na silu a preto aby som sa niekomu páčil. Som len tiež človek ktorý nemá každý deň taký, ako by si všetci reálne mysleli. Tiež sa zasmejem, poplačem, zamyslím a potom nájdem cestu ako ísť ďalej. Takto to v skutočnosti robia všetci a ešte som nezažil že by dakto povedal, že sa mu také veci nedejú.

Napriek všetkým mojim pocitom tak stále verím v nádej a že sa niečo zmení k lepšiemu. Ja nelamentujem nad vecami len sa snažím prísť na to, že prečo sa to deje. Vždy sa snažím prísť k určitému poznaniu že všetko má svoj dôvod. Každá vec ktorá sa nejakým spôsobom v živote udeje, tak sa nad ňou dôkladne premýšľam. Stále zvažujem že či veci ktoré robím sú skutočne správne. Nič nerobím bezhlavo ako si ľudia môžu niekedy myslieť a každý krok si musím premyslieť. Vždy podrobujem sám seba nejakým ťažkým skúškam a zisťujem že či to skutočne zvládnem. Všetky svoje myšlienky nepíšem preto, aby ma ľudia ľutovali a aby ma uznávali. Ale píšem to preto, aby si ľudia uvedomili že takéto situácie sa môžu diať aj im.  Ale aj napriek všetkému sa snažím vnútorne bojovať, lebo niekedy už nemám v skutočnosti na výber. Snažím sa vnútorne nevzdať a nepoddať sa osudu, lebo niekedy iná možnosť nie je. Skrátka treba tomu životu nejakým spôsobom čeliť a povedať si že to nie je až také zlé. Chcem nielen sebe ale aj ostatným ľudom dokázať že tento život má určitý zmysel.

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: