365 – Biely sneh

Napadol nám tento sneh,

každý človek má z neho strach,

človek si povie aké je to senzačné,

občas to čľapkanie býva hrozné,

deti majú s toho veľkú radosť,

že sa budú konečne sánkovať,

spúšťanie sa na lopári a tanieri je stále zábava,

pri spúšťaní ľudia do iných radi vrazia,

v správny okamih ten sneh nenapadne,

napadne neskoro a spôsobuje na cestách kolónie,

mnoho ľudí by sa najradšej dostalo do roboty a do školy,

ale nemôžu lebo vtedy nastávajú silné kalamity,

niekedy je lepšie sa neho dívať s okna,

že aká je to v skutočnosti krásna biela vločka,

deti dodnes si najradšej snehuliaka stavajú,

ale ešte radšej sa medzi sebou guľujú,

neraz kvôli snehu vznikajú nehody,

kvôli nemu neraz spadnú aj naše krásne stromy,

aj napriek tomu že sa snehom zaplní naša biela krajina,

ale občas si treba uvedomiť že je ho niekedy až priveľa.

365 – Stroj času

Každý z nás by určite chcel vrátiť všetky tie krásne spomienky. Alebo by chcel vrátiť všetky tie nesprávne rozhodnutia ktoré v skutočnosti stali. Ale napriek všetkému si neskôr povieme že všetko čo sa stalo tak nemôžeme ľutovať. Musíme si povedať že každá etapa nášho života mala nejaký zmysel. Všetko v našom živote má zmysel, len je na každom človeku ako sa mentálne nastaví. Možno nejde všetko okamžite, ale každý moment sa môže stať skutočnosťou. Sny sa dokážu splniť pokiaľ v ne skutočne veríme a niečo pre ne spravíme. Nič nepríde úplne samo, ale musíme niečo pre to spraviť. Musíme nájsť v živote niečo čo nás dokáže motivovať. Niekedy stačí k tomu aj to aby nás dokázali potešiť maličkosti. Ja som rád keď ma niečo alebo niekto dokáže potešiť a viem si to vážiť. Lebo vo svojom živote nič neberiem ako nejakú samozrejmosť, ale som za všetko čo sa stane vďačný. Možno by som sa rád vrátil späť a spoznal niektorých ľudí skôr. Ale potom si uvedomím že ten návrat späť by mi skôr ublížil ako pomohol. Lebo nemôžeme sa vrátiť späť a pokúšať napraviť niečo čo sa v minulosti pokazilo. Len sa musíme zmieriť s tým že v živote prídu aj pekné a aj horšie momenty. Nič s tým jednoducho nespravíme len musíme akceptovať samotnú prítomnosť. Musíme akceptovať že je potrebné sa cez všetko čo bolo zlé preniesť. Viac je dôležitejšie sa sústrediť na tie dobré veci, než sa vracať k starým ranám. Čím som starší tak tým si uvedomujem že kamarátstva ktoré sa rozpadli neobnovím. Lebo všetci ľudia ktorých som mal rád, tak majú úplne iné životy. A už s toho nie som smutný, tak ako som smutný kedysi. Lebo som pochopil že prišli do môjho života lepší ľudia čo mi skutočne rozumejú. Lebo viem že vďaka tým ľudom dokážem zvládnuť aj veci čo sa zdali predtým nemožné.

365 – Osamelá duša

Niekedy chcem utiecť s pocitov čo mám,
ale moja duša postupne zatvára ten chrám,
nie vždy je to také kľudné aké by to malo byť,
niekedy mám silu to raz a navždy vzdať,
pocit ktorý sa neraz mieša s neistotou,
nie vždy všetko dokážem spláchnuť vodou,
zamotaný v neustálom kruhu nie vždy všetko prináša radosť,
občas začínam mať s toho strach a neskutočnú úzkosť,
myšlienky sa prelievajú vo mne ako zo sopky láva,
vnútorné pocity raz vo mne vybuchnú ako časovaná bomba,
sú chvíle kedy nastáva reálny zmätok,
nevidím v tom čo robím žiadny možný pokrok,
celá rovnováha sa v istej chvíli stráca,
myslenie od reálneho konania zrak odvracia,
moje myslenie často býva občas zložité,
niekedy býva aj veľmi nepochopiteľné,
málo ľudí ho reálne v živote chápe,
neraz človek v ňom neskutočne tápe,
môj život je neraz ako neprečítaná kniha,
ten kto sa reálne začíta bude chápať kde je pravda,
neraz človek narazí na mnoho tajomstiev,
len pochopí že za nimi je viac ako zopár krokov,
musel som si neraz vybrať určitú cestu,
ktorá v mojom živote odokryla jasnú víziu,
nie vždy bolo ľahké postaviť na nohy,
ale kvôli rodine sa snažím vždy veriť v zázraky,
ich trpezlivosť mi dáva určitú nádej,
že v mojom živote sa dá posunúť dej,
začínam postupne chápať čo je v živote cenné,
viem že v živote nie je všetko beznádejné,
treba veriť že v živote netreba na nič tlačiť,
každá ťažká chvíľa sa dá nejako zvládnuť,
správny človek nájde pre mňa reálne pochopenie,
pochopí že všetko čo sa deje v mojom živote nie je náhodne.

365 – Misia

Všetci máme na tomto svete nejakú životne dôležitú misiu. Máme vlastne úlohu ktorú keď splníme tak si môžeme viac užiť ten život. Môžeme si povedať že všetko čo sa v našom živote udialo tak malo skutočný zmysel a malo význam pre ľudí žiť. Ešte necítim že by sa niečo v mojom živote naplnilo, lebo ešte chcem niečo dosiahnuť. Ale samozrejme to nechcem za každú cenu a hneď. Keď sa mi niečo podarí tak budem šťastný a keď nie tak sa nič nedeje. Našim poslaním je v živote robiť ľudom ktorých máme radi robiť radosť. Možno sa nám to nie vždy darí ale aspoň sa o niečo pokúsime. Ja sa snažím celý život robiť radosť, ale nie vždy viem že či sa mi to skutočne podarilo. Ani neviem že či všetko čo som urobil bolo naozaj správne. Lebo jednoducho neviem čo treba naozaj v živote urobiť aby som uspokojil ľudí. Ale som vďačný za to ak som niekoho vo svojom živote urobil šťastným. Viem že možno nie som klaun čo rozdáva radosť, ale snažím sa to dať aj bez masky. Snažím sa byť skutočným a urobiť všetko aby som niekoho potešil. Nie je to ľahké, ale viem že pri troche snahy sa mi určite darí. Ak mám vo svojom živote niečo urobiť lepšie tak to urobím, ale nikdy sa nezmením na obraz niekoho. Nemôžem sa postaviť do určitej role ktorá po určitej dobe bude stereotypná. Ja som jednoducho ja a nie vždy môžem robiť rovnaké veci. Ďakujem každému kto ma chápe a vie že to nie je niekedy ľahké. Som človek čo zažíva aj ťažké chvíle a viem že ich zvládnem. Jednoducho ich zvládam s podporou ľudí čo vo mňa skutočne veria. Ľudí pri ktorých viem že im môžem skutočne veriť. Vďaka určitej skupine ľudí môžem robiť to čo v skutočnosti robím. To vďaka človeku sa môžem rozvíjať a samozrejme sa moje názory prirodzene menia.

365 – Ľudské pochopenie tohto sveta

Kam to všetko v živote zmizlo,
zrazu aj to slnko okolo nás zhaslo,
všetci sa tvária ako je všetko správne,
málokomu záleží na ľudskom živote,
každý sa chce na niečo hrať,
mnoho ľudí sa to rozhodlo rýchlo vzdať,
neustále dusno a nepretržité hádky,
nie všetci si dokážu uznať svoje chyby,
kde sú tie hodnoty za ktoré ľudia bojovali,
zrazu sa zabudlo na to ako sa štrngalo kľúčmi,
predbiehame sa že kto v daných veciach má pravdu,
začíname strácať svoju vlastnú hlavu,
prečo nevieme rozoznať veci a sme slepý,
zrazu sme svojou vlastnou ješitnosťou zaslepený,
ľudské hodnoty sa strácajú niekde v diaľke,
nie každý človek v živote nás reálne chápe,
sme schopný sa pohádať pre maličkosti,
ale zabúdame že je všetko o úprimnosti,
nevieme že či vôbec vo svojom živote niekoho milujeme,
alebo toho človeka radšej zo svojho života odstránime,
zostávajú nám neraz oči pre plač,
nie každý človek je skutočný hráč,
stačí sa niekedy v živote nadýchnuť,
človeka ktorého máme radi sa snažiť pochopiť,
nestačí len nad všetkým mávnuť rukami,
lebo život nám okrem radosti prináša aj bolesti,
všetci chceme mať niekoho kto nám vylieči dušu,
človeka ktorý nám pofúka každú jednu ranu,
nechceme byť sami v tomto chladnom svete,
kde nám niekto chce určovať čo je správne,
kedy prídeme na to že hádky nič neriešia,
kedy si uvedomíme že v živote by mala byť harmónia,
vzájomne si pomáhajme ako sa len dá,
nádej v našom živote nie je vždy posledná,
robme všetko preto aby sa hodnoty zachovali,
aby sme vo svojom živote nikdy hlavu nestratili,
nevzdávajme vo svojom živote svojich snov,
čas bude ubiehať tak či aj bez našich slov,
nezatvárajme oči pred ľuďmi ktorých máme okolo seba,
povedzme že oni sú naša ľudská životná hodnota,
majme radi každého človeka bez rozdielu,
okamžite sa zbavme každého jedného predsudku,
rozoznávajme že čo je v našom živote správne,
dokážme tomuto svetu že všetci dokážeme konať jednotne.

365 – Kedysi to bolo inak

Kedysi si ľudia podávali ruky,

ale momentálne šíria medzi sebou intrigy,

neraz stáli v živote jeden pri druhom,

v núdzi pomaličky každý zostane sám,

kedysi neexistovali žiadne pochybnosti,

keď sa niekomu niečo podarí tak sú plný závisti,

každý mal v živote svoju určitú hodnotu,

navzájom ľudia hádžu na seba špinu,

nikto nikoho predtým nešikanoval,

človeku ktorému bolo ublížené mu druhú šancu dal,

ľudia kedysi neboli zavretými medzi štyrmi stenami,

už začínajú žiť virtuálny život a nechodia von s kamarátmi,

kedysi všetko fungovalo len na ľudskej úprimnosti,

radšej sa funguje len na základe určitej nenávisti,

ľudia si vedeli v dôležitých okamihoch podať ruku,

ale už pomaličky prestávajú mať medzi sebou dôveru,

kedysi sa neriešilo všetko len s určitým pokojom,

čoraz viac sa všetko rieši hádkami a krikom,

kedysi sa v hneve nerozbíjali tanier a nelietali facky,

ale čoraz viac býva nepohoda a nezhody,

nehádalo sa pre smiešne maličkosti,

ale čoraz viac sa riešia ľudské inakosti,

nikdy nefungoval v živote strach,

ale pomaly sa hádže o stenu hrach,

nikdy sme neriešili čo chceme všetko mať,

ale vidíme o ľudí niečo drahšie a máme v sebe závisť,

nikdy nie je neskoro v živote na nejakú zmenu,

musíme si začať vážiť svoju vlastnú hodnotu.

365 – Mať uznanie nie je všetko

Môžme byť ľuďmi uznávaný,

ale nie všetkými sme pochopený,

niekedy sa musíme uzavrieť pred svetom,

aby sme neskôr vyšli s čistým štítom,

musíme pochopiť že či niekto pri nás stojí,

že či nás ten človek nejako nepodrazí,

nie vždy vieme na čom reálne sme,

že či všetko okolo seba ustojíme,

niekedy je ťažké stáť na vlastných nohách,

vnútorne nás ovláda určitý strach,

nerozumieme že prečo nás nemajú všetci radi,

nesieme si svoj prah vlastnej bolesti,

možno nepotrebujeme od života veľa,

aby prišiel niekto kto bude naša opora,

nepotrebujeme aby nás niekto začal uznávať,

ale potrebujeme niekoho kto bude pri nás stáť.

365 – Duša človeka

Každý človek v niečo verí,

že sa všetko strach navždy skončí,

keď sa prestanú diať tie zlé veci,

začneme konečne žiť v mieri,

počúvame rôzne informácie zo sveta,

zisťujeme že je všetko falošná hra,

nenechávajme sa zhltnúť systémom,

riaďme sa svojim vlastným rozumom,

odlišujme čo je skutočná pravda a čo fikcia,

nenechajme sa vlákať do špinavého klamstva,

naučme sa že komu treba reálne veriť,

v tej najťažšej chvíli sa za toho človeka postaviť,

neverme okamžite všetkému čo vyzerá ako pravda,

neraz si musím uvedomiť že tu pomôže len viera,

keď prídeme na to čo je v živote správne,

tak svoj pravý zmysel života nájdeme.

365 – Sami

Všetko čo v živote robíme,

sami si za to zodpovedáme,

keď je nejaký reálny problém,

tak sa s neho stáva extrém,

ilúzia je si myslieť že existuje niekto,

u koho máme svoje špeciálne miesto,

tešíme sa s toho že máme priateľov,

lebo si myslíme že nás oslobodia s okov,

stále počúvame tie isté ľudské názory,

sľubujú nám 26 rokov len istoty,

v určitých veciach sa chováme ako vlastenci,

kvôli zle nastavenému systému sa stávame utečenci,

dôležité veci čo môžu niečo zmeniť,

tak za ne nechceme vôbec bojovať,

všetko čo v skutočnosti spravíme,

tak len my si vinu na tom nesieme,

každé rozhodnutie je v našich rukách,

nedovoľme aby každý náš krok zničil strach,

nemôžeme mať medzi sebou len nezhody,

len my sa môžme stať pánmi vlastnej slobody,

len my máme v rukách tie správne rozhodnutia,

nemôžeme živiť v sebe určitého parazita,

treba si uvedomiť že sme na to sami,

nedovoľme aby nás nesprávne hodnoty skazili,

nemôžeme na veci čo sa dejú nadávať,

lebo iba my sami ich môžeme reálne zmeniť.

365 – Písanie je moja láska

Písanie je moja láska,

tak ako je ňou druhá hudba,

písaním človek môže veľa povedať,

svoje pocity dať zo seba von,

vie ním neraz osloviť určitých ľudí,

nie všetkým to môže byť po chuti,

každý na písanie svoj vlastný názor,

dôležité je sa komentármi nenechať odradiť,

písaním neraz človek vytvorí nejaký príbeh,

len je na ňom či bude pozitívny alebo negatívny,

tak ako speváci píšu svoje vlastné texty,

aj obyčajní ľudia čo nespievajú si píšu sami texty,

dej môže byť o človeku alebo o ľuďoch čo má rád,

po ťažkom dni človek rozmýšľa nad tým čo píše,

ja neraz cítim že je to u mňa rovnaké,

rovnaký stav ako po ťažkej prebdenej noci,

rozmýšľam neraz ako zbúrať tú bariéru,

ktorá niekedy môže byť plná predsudkov,

ale niekedy aj tie názory treba prijať,

aby sa človek mohol posunúť ďalej,

každý premýšľa nad tým aký napíše riadok,

len je na ňom akým spôsobom ho pojme,

buď je v ňom radosť alebo melodráma,

každý si to vyberie podľa seba,

niekedy človek musí najprv popremýšľať,

než to začne v mene ľudí písať,

všetko čo človek píše by malo byť od srdca,

nesmie byť za tým žiadna vypočítavosť,

každý zažije ten pisateľský začiatok,

kedy človeka najprv nepochopia,

ale neskôr prídu na to že slová dávajú význam,

že sú trefné a neraz vystihujú tento svet,

všetko v živote má nejaký úvod a bodku,

ale každý sa s tým môže vyhrať,

viem prečo skutočne milujem písanie,

lebo každú myšlienku čo napíšem,

tak sa v nej nejeden človek nájde,

niekedy trvá dlhšie niečo napísať,

ale postupne to čakanie rýchlo skončí,

čím rýchlejšie sa blíži daný výsledok,

tak každý príde na to že všetky slová mali svoj význam.