Slzy ako trblietavý prach 4

Som si myslel že túto sériu už nikdy nebudem musieť robiť. Ale stále viac si uvedomujem že ľudia sa doteraz nezmenili a možno robia ešte väčšie chyby. Uvedomujem že čím som viac dospelým, tak tomuto svetu prestávam rozumieť. Viem že možno do sveta niektorých ľudí jednoducho nepatrím a že s tým nemám čo spraviť. Lebo v skutočnosti je taký život a musím to brať ako jeho súčasť. Chcem všetkému porozumieť ale v skutočnosti zisťujem že som na to až príliš malý pán. Človek keď sa dostane do stavu dospelosti tak by sa mal naozaj správať dospelo a nie ako malé dieťa. Presne toto je problém našej spoločnosti že na niektoré veci sme jednoducho nedospeli. Pochybujeme o ľuďoch a vyčítame im ak sa nesprávajú podľa nás. A presne na základe tohto aspektu sa okamžite rozpadajú súčasné vzťahy. Viem že tiež som niekedy plný pochybností, ale skôr voči sebe samotnému. Niekedy neviem že či je správne voči niekomu sa správať dobre, keď sa tak ľudia správať nevedia. Lebo viem že v našej spoločnosti sa problémy príliš zľahčujú a preto si mnoho mladých siaha na život.

Kvôli duševným problémom sa množstvo ľudí vzdá svojho života. Ja sa tiež cítim všelijako a mnoho ľudí tie moje pocity veľmi zľahčujú a nerozumejú im. Ako aj keď je pár ľudí čo ich pochopia, tak som samozrejme za to vďačný. Ale viem že z niektorých vecí je mi skôr do plaču ako do radosti. Nesmejem sa, lebo sú situácie kedy na to nemám žiadny seriózny dôvod. Mnohokrát preplačem a väčšina ľudí o tom v skutočnosti ani nevie že akú námahu mi dáva mať tú svoju vnútornú silu. Často mnohým ľudom odpustím, ale niekedy sa bojím že určité veci spravia znova. Niekedy sa bojím žiť vo svete kde sa nevieme vzájomne povzbudiť. Preto vzniká množstvo samovrážd, lebo ľudia čo chcú vyhľadať pomoc tak sa im niekto vysmieva. Ľudom sa často vysmievajú za to že navštevujú psychológa alebo psychologičku. Mnoho ľudí je často obeťou posmechu a šikany od iných ale boja sa o tom hovoriť. Desí ma to že sa v tomto svete nevieme voči sebe dobre správať. Desí ma že si vieme vzájomne vyčítať aj tie najbanálnejšie chyby.

Čoraz viac si uvedomujem že niečo nie je v poriadku a bolo by potrebné to nejako zmeniť. Ale nemôžme to meniť len prázdnymi slovami, skôr je potrebné sa zamerať na činy. A mali by sme si prestať niečo vzájomne vyčítať, lebo toto je náš hlúpy zvyk. Prial by som si aby sme sa tohto zvyku zbavili úplne všetci a viac sa snažili dôverovať v naše schopnosti. Lebo keď často vidím akým smerom sa uberá naša spoločnosť tak je mi skôr do plaču a cítim v sebe obrovskú emóciu. Ja viem že v živote som spravil množstvo chýb a nie je vhodné mi ich stále pripomínať, lebo ja si ich sám uvedomujem. Na dobré veci ktoré sa stanú ľudia veľmi rýchlo dokážu zabudnúť. Keď v živote spravím množstvo dobrých vecí tak si to ľudia jednoducho nevšimnú. Ale keď sa zmýlim tak si to každý všimne a je mi to okamžite vyčítané. Ja viem že mnoho ľudí chce aby som vo všetkom bol najlepší a najdokonalejší. Chcú aby som sa správal podľa ich vlastného vzorca, ale tento chybný vzorec si nechcem prenášať do budúcnosti a ani si ho prenášať do výchovy svojich detí teda ak nejaké budem mať. Ja nechcem žiť vo falošnej dokonalosti a mať pocit že je všetko úžasné a slniečkové. Lebo ja prijímam svoj život zo všetkým dobrým a aj zlým. Ja skôr by som siahol po dôvere a povzbudzovaní než po nejakom zastaralom vzorci v ktorom žije väčšina ľudí.

Ale nejako čoraz viac som sa naučil prijať že nie všetko okolo mňa bude len dobré. Jednoducho sa nebudem hrať na niekoho kým v skutočnosti nie som. Niekedy by som si prial mať masku na tvári a nič okolo seba nevidieť. Prial by som si mnoho vecí okolo seba nevnímať a zahodiť ich za hlavu. Nevieme sa vzájomne rešpektovať a akceptovať že každý z nás má právo robiť veci inak. Chýba nám tá skutočná pokora na ktorej to predtým stálo. Len si stále niečo vyčítame a hádame sa namiesto toho aby sme veci vyriešili v pokoji. Stresujeme psychicky ľudí, namiesto toho aby sme im podali pomocnú ruku. Je mi s toho absolútne smutno, lebo mám pocit že sme sa ako ľudstvo nikde neposunuli. Niekedy samotný stres a úzkosť dokážu prepadnúť aj mňa a niekedy mám pocit že s tým neviem nič spraviť, len to nejako prečkať. Ako som vďačný za tých normálnych ľudí čo ešte vedia rozmýšľať. Ja si uvedomujem že sa často v mnohých veciach zmýlim a že mnoho situácii ktoré sa stanú vyhodnotím zle. Keď si predstavím že svoju predošlú časť som písal vtedy keď som mal 25 rokov a od toho písania mnoho vecí sa zmenilo. Už mám 30 rokov a viem že nie každý mi bude skutočne stáť za chrbtom.

Ja viem že som iný a citlivejší čo mi verím ľudia s odstupom času odpustia. Viem že čoraz viac si poplačem a mnoho vecí prežívam o niečo intenzívnejšie než ostatní ľudia. Niekedy si radšej pustím hudbu pri ktorej viem že sa mi vnútorne uľaví. Uvedomujem si že tých stresov okolo mňa bolo príliš veľa a nedá sa mi čudovať že je náročnejšie sa nad nejakými vecami povzniesť. Viem aj to že si nad niektorými vecami musím popremýšľať kým ich naozaj spracujem. Prešiel som si v živote toľkými vecami ktoré si ľudia nevedia ani predstaviť. Tak ako som získal množstvo ľudí získal, tak ďalšiu časť ľudí som stratil. Chcel som si v živote aj nájsť lásku, ale vždy to skončilo sklamaním. Každým dňom si uvedomujem že jediné čo chcem je byť skutočne šťastný a pri tom nemusím byť v nejakom partnerskom zväzku. Snažím sa oceniť hodnoty života napriek tomu že to nie je veľmi jednoduché.

Všetci si na tomto svete prajú zdravie  a to aby sa k nim ľudia nesprávali ako k deťom. Lebo človek čo je dospelý potrebuje aby bol vnímaný ako rovnocenný partner. Treba si uvedomiť že každý človek čo bol dieťaťom raz dospeje a začne si žiť svojim vlastným životom. Každý človek pôjde svojou vlastnou cestou a bude riešiť svoje vlastné životné situácie. Všetci raz prídeme na to že okrem rodiny nebudeme okolo seba množstvo ľudí skutočne potrebovať. Budeme potrebovať len pár kvalitných ľudí čo náš život dokážu skutočne obohatiť a posunúť nás. Uvedomujem si že mám na viac než existovať v spoločnosti vďaka ktorej sa nikde neposúvam a stagnujem. Mám na to byť v spoločnosti ľudí pre ktorú dokážem byť skutočným prínosom. Viem že pre mňa by bolo krajšie sa smiať než preplakať chvíle. Už viem že nechcem zažívať stres a nejaké svoje vnútorné obavy zo života. Nedokážem sa niektorým veciam vyhnúť, ale nejako potichu a bez rozruchu sa budem snažiť aby všetko bolo v čo najlepšom poriadku.

Tretia časť mala byť v skutočnosti poslednou, ale musela prísť štvrtá časť kde si vylejem srdce. Kde priznám že v samotnom živote nie je vždy všetko dokonalé a skvelé. Uvedomujem si že sa pred ľuďmi nechcem pretvarovať a hrať sa na niekoho kým nie som. Lebo aj takéto texty musia byť vonku, aby som si potom povedal že niektoré veci som zo seba dostal. Nepíšem to preto aby si ľudia vytrhli vety ktoré by použili proti mne, robím to preto lebo mi písanie prináša únik od všednej reality, ale zároveň som s ňou silno prepojený. Viem že by mi ľudia najradšej pomohli ale výčitkami ma ešte nikto nedokázal povzbudiť. Ak si budeme stále veci vyčítať, tak budeme v skutočnosti mrhať našim drahocenným časom. Snažím sa využívať čas čo najlepšie a nenechať sa rozptýliť nejakými vonkajšími vplyvmi. Nikdy som ľudom veci nevyčítal, len sa snažím každého pochopiť aj na svoj vlastný úkor. Keď som túto sériu nazval Slzy ako trblietavý prach, tak táto séria vždy bola postavená na emóciách ktoré som počas života zažil a ani teraz tomu nie je inak. Nepíšem to preto aby som niekoho sklamal a ublížil mu lebo to nemám v úmysle. Len sa snažím priblížiť svet v ktorom aj ja často bývam krehký a zraniteľný. A každý z nás by sa nemal báť vyjadriť svoje pocity aj za cenu že nie všetci tomu budú rozumieť.