Zbohom WordPress – 2.8.2012 – 12.5.2024

Musím sa priznať že málokedy robím niečo z ťažkým srdcom. Ako som začal písať vedeli to len 3 ľudia v danej dobe. Lebo som si chcel samostatne vybudovať určitú komunitu. Čo sa mi neskôr podarilo a vstúpil som do niečoho neprebádaného. Za jeden deň mi pribudlo cez 1 000 až cez 1 500 ľudí čo si moju stránku otvorili. Cítil som vďačnosť a pokoru že sa niečo v živote podarilo. Vytvoril som stránku z hľadiska toho že bolo dôležité nájsť si niečo čím by som zamestnal hlavu v tom čase od školy. Samozrejme aj na začiatku som sa stretol s tým že nie všetci ľudia to čo robím prijali. A ja som to bral vtedy ťažko, ale pravdepodobne som to potreboval. Lebo ma to mnohému naučilo a to bolo tvoriť obsah čo ľudom niečo reálne dá. Vybral som sa na cestu s ktorej nebol úplne návrat späť, teda som si to myslel. Ale táto cesta ma naviedla na veci čo by som normálne nezažil.

Samotné témy sa na začiatku tvorili ťažko, veľa som nad tým premýšľal. Každá téma vychádzala zo života a s toho čo som zažil. Vychádzal som z určitého pozorovania, niektoré články ma napadli pri prechádzkach von. Vždy som písal ráno a strávil som nad písaním aj 2 hodiny. Občas aj viac ak téma bola rozsiahlejšia a o to viac mi na tom záležalo. Potom ma jeden človek inšpiroval a zistil som že písať pri hudbe ide oveľa lepšie. Pri hudbe som sa dokázal vrátiť do minulosti a rozpomenúť si na určité veci v živote. Na písanie som začal využívať ambientnú hudbu a Lo-Fi. Alebo som z názvov skladieb vyskladal určité články, teda že som použil nadpisy. Vedel som že sa mi to do daného článku tematicky hodilo. Začalo ma písanie baviť a podarili sa mi v ňom dôležité ciele. Moju stránku za celých 12 rokov navštívilo cez 80 000 ľudí a 110 000 ľudom sa zobrazila.

Zo stránkou som sa zapojil aj do súťaže Bloger roka od už bývalého Abdonu. Ešte predtým som sa zapojil aj inde, ale tam som neuspel. V Bloger roka som získal 2. miesto a o rok neskôr 1. miesto. Absolvoval dva rozhovory ktoré sa týkali stránky a mňa. Ja som robil rozhovor čo sa stretol z obrovským úspechom a bola škoda že som v tom kvôli náročnosti času nepokračoval. V písaní som vyjadroval aj určité spoločenské postoje a občas vznikli aj nedorozumenia. Ako som niečo v písaní rozoberal, nešlo to proti nejakému konkrétnemu človeku. Život je o tom aby jeho jednotlivé časti boli vnímané ako celok. Aby do seba všetko dokázalo zapadnúť a dávalo mi to zmysel.

S písaním prišlo aj určité kreatívne obdobie že som začal vymýšľať písané série. Najúspešnejšia séria sa volala Moment pravdy a tú som mal veľmi rád. Textovo som sa tam vybláznil a trvalo to 5 sérií. Vznikali aj koncepčné články a inšpiráciou mi bola a stále je moja najobľúbenejšia kapela Linkin Park. Ich hudobný štýl ma ovplyvnil v samotnej tvorbe najviac. Potom ma pri tvorbe ovplyvnili najlepšie svetové alternatívne kapely. Inšpirovali ma v tvorbe aj videohry z naratívnym príbehom a jeden príbeh som písal s pohľadu ženy. Prvý sci-fi príbeh inšpirovaný hrou sa volal Snový pád, kde som postavám dal iné mená. A ďalšia písaná séria bola Život je zvláštny podľa úspešnej videohry Life Is Strange. Inšpirovať sa a dať do toho niečo svoje bola najväčšia výzva a podarila sa. Urobil som aj recenzie na určité hudobné albumy a pesničky čo mi robilo radosť tvoriť.

Teraz k jadru veci prečo som sa rozhodol skončiť s písaním je jednoduchý. Nie sú za tým ľudia čo by ma odrádzali od písania a hovorili mi že toto by som mal zabaliť. Je za tým určitá psychická únava a písanie ma začalo vyčerpávať že som prestal mať energiu na iné veci ktoré milujem. Začal som sa dostávať miestami pod určitý psychický tlak a riešiť že či ľudí svojou tvorbou oslovím. Napriek tomu že sa to podarilo, stále som mal pochybnosti. Postupne som začal cítiť že vnútorne vyhorievam a začal som písať čoraz menej. A myslel som že to potiahnem do konca roka alebo do konca roka 2025. Ale čoraz viac si uvedomujem, že už som v rámci písania dosiahol všetko. Veľa vecí sa podarilo, lebo ma v tom podporili ľudia čo články čítali. Mať tú najlepšiu komunitu čitateľov je miestami splneným snom každého človeka čo tvorí.

Uvedomujem si že nové články môžu ľudom chýbať, ale zároveň pokračovať by viedlo k určitej stagnácii a to nechcem. Chcem aby si ma ľudia pamätali ako človeka čo ľudí svojimi myšlienkami inšpiroval. Neraz to potvrdzovali slová ľudí čo mi do správ napísali že im moje písanie pomohlo. A tí ľudia ma motivovali aj v momentoch kedy som chcel skončiť a povzbudili ma ísť ďalej. A všetkým tým ľudom som veľmi vďačný, lebo bez nich by som to tak dlho nerobil. Písanie ma naučilo viac si premyslieť svoje myšlienky a potom som to dal von. Začal som menej pozerať na čísla a viac si vážiť každého čitateľa. To že skončím s písaním na WordPresse neznamená že úplne prestanem s písaním a určite sa nejakým iným spôsobom ľudom prihovorím. Môže sa stať že mi to nevydrží ani pol roka a tá chuť do písania sa mi znova vráti. Ale cítim že je moja misia naplnená a budem držať palce ľudom čo v tom pokračujú.

Ďakujem ľudom za túto úžasnú písateľskú cestu, bolo to úžasných 12 rokov. Uvedomujem si že začína moja nová cesta čo mi môže otvoriť dvere inde. To že sa lúčim zo stránkou neznamená že si z nej nebudú môcť ľudia nič prečítať. Samozrejme sú všetci na stránke vítaní a budem rád ak si tam nájdu svoje obľúbené články ktoré som za celé obdobie vytvoril. Boli vytvorené rozmanité články kde som ľudí pustil do svojho vnútorného sveta. Bolo mi cťou a potešením pre vás písať a vedieť že to malo zmysel. Môj život bude ešte pokojnejší a ja sa vnútorne cítim ľahšie. Cítim že som zo seba zhodil balvan čo ma ťažil a už cítim vnútornú úľavu. Na písanie budú tie najlepšie spomienky a nechám stránku žiť vlastným životom. Určite každý kto začne písať a tvoriť niečo tak môžem WordPress odporučiť.

Písacia cesta začala 2.8.2012 a skončila 12.5.2024.

Cesta 96 a Cesta 96: Míľa 0

Často premýšľam aké by bolo na ceste dostať sa cez určitú hranicu, ako to fungovalo vo videohre. Ale čoraz viac si uvedomujem že musím zvládnuť prekročiť iné hranice. A tie hranice sú oveľa ťažšie prekročiť, lebo tých vnútorných strachov je priveľa. Bojím sa toho čo v živote môže prísť a tento pocit ma zväzuje. Strach o to čo chcem a cítim je silnejší, lebo sa bojím že to bude odmietnuté. Preto sa občas ocitnem v tej svojej vlastnej bubline. Chcem veľmi veľa vecí prekonať, ale zisťujem že je to stále ťažšie. Niekedy sa napriek určitej snahe vnútorne zablokujem a bojím sa o tom čo cítim povedať. Niekedy sa ponáram do iných svetov aby som dokázal pochopiť ten svoj. Myslím si že keby som sa vo svojom živote veľa vecí nebál, bol by som v rámci života niekde úplne inde. A myslím si že to ovplyvnilo aj moja vlastná inakosť, môj vlastný autizmus. Vytvoril som si okolo seba určitú bariéru a cez ňu neviem či sa dostanem ďalej. Niekedy sa bojím že sklamem ľudí okolo seba ak sa v živote rozhodnem inak. Neviem či svoj život považujem za ťažký, ale viem že mám predstavy čo nebudú naplnené. Uvedomujem si že som vo veku a v ňom sa zmení všetko. Často za tým čo cítim by som chcel zavrieť dvere, ale nedá sa to úplne. Myslím si že všetko sa dá prekonať len to čo cítim je silnejšie. Je to celé o hlave, psychike a o tom že svet je miesto ktorému sa učím rozumieť. Vytvoril som si svoju vlastnú Cestu 96, kde svoje strachy prekonávam ľahšie než v reálnom živote. Premýšľam aké by bolo byť ďaleko od všetkého a všetkých. Spoznať na tejto ceste samého seba svoje vlastné limity. Uniknúť na určitú cestu s iným spektrom ľudí a spoznať ľudí čo by som ich videl prvýkrát. Viem že sa to podarí, len už nie je čas to celé odkladať. Musím sa posunúť, prekonávať strachy a zvládnuť veci čo sú najťažšie. Je to živý proces v ktorom sa všetko deje za pochodu. Bál som sa o tom vyjadrovať a zväzovalo mi to ruky. Toto je úplne posledný text pred finále a ďalšie už nebudú. Dostal som sa na svoju Míľu 0, teda na môj vlastný životný strop, kde som úplne všetko napísal a nemám viac čo povedať. Priznám sa že za všetkým čo som spravil bola hromada emócií čo preciťujem ešte aj ja. A ďakujem ľudom čo ma v mojom živote posúvali vpred.

Stanovisko ku koncu na WordPresse

Je správny čas niečo vyjadriť. Myslím si že som určité veci odďaľoval. Ako človek niečo napíše je logické že to má priniesť radosť a aj určité zamyslenie. Ale ak človek v niečom nasilu zotrváva prestáva to byť prirodzené. A pri WordPresse som zostal kvôli ľudom čo mi v tvorbe držali palce. A cítim že som v rámci písania vnútorne vyhorel. Začal som cítiť že už mi písanie neprináša takú radosť ako kedysi. A začal som písať menej, aby som vedel či mi to dodá nový impulz. Ale ten impulz neprišiel a začalo ma to viac unavovať. Moju motiváciu do písania držala hudba. A bolo úžasné sa určitými pesničkami inšpirovať. Začal som tvoriť v roku 2012, aby som slovo nuda z hlavy odstránil a zamestnal si hlavu niečím iným. Myslím si že sa to podarilo. V rámci stránky som absolvoval aj dva rozhovory a jeden rozhovor som urobil aj ja, ale myšlienku rozhovorov som už nerozvinul. Absolvoval som blogerské súťaže kde som získal 2. miesto a potom neskôr v rovnakej súťaži 1. miesto. Za 12 rokov som veľmi veľa vecí napísal, iné zostali v rovine úvah z vedomím že to už nedokončím. Ďakujem všetkým ľudom čo mi v rámci tvorby zachovali priazeň. S každým rokom vytvoriť niečo čo by sa nejako odlišovalo a neopakoval by som sa v tom bolo najťažšie. V nedeľu bude rozlúčka z WordPressom, samotný web zostane pre ľudí prístupný čo si budú chcieť to čo som napísal prečítať. To že skončí písanie, neznamená že by začala byť nuda. Bude sa niečo diať aj mimo písania. Budem žiť pokojným životom ako žijem aj teraz. Ale to najdôležitejšie bude vo finálovom článku. A prosím nebuďte kvôli tomu smutnými, raz by to aj tak prišlo. Ubezpečujem že tvoriť na iných stránkach alebo inde nebudem. Koniec na WordPresse sa odkladal aj kvôli fantastickej komunite ľudí čo ma vždy motivovali pokračovať. Len už to cítim inak a tvoril by som to už nasilu čo by nebolo prirodzené. Toto rozhodnutie neovplyvnili priamo ľudia, rodilo sa dlho. Ovplyvnila to hlava a to že som v rámci písania začal cítiť že to nie je ono. Ale viem že sa budem cítiť vďaka tomu lepšie a prospeje mi to. Nielen mne, ale aj moja hlava sa odľahčí.

Olej a voda

Prilialo sa príliš veľa oleja do ohňa a vody do mojej duše. Začal som cítiť že moja duša bola zasiahnutá a ten plameň začal silno horieť. Už som začal cítiť ako mám dosť tých povrchných vecí. Niekedy už na niektoré veci nemám silu, vzdialim sa aby som našiel sám seba. Občas cítim že sa v živote uzavriem a viem sa v tom celom utopím. Príliš dlho som bol silným a potláčal v sebe skutočné pocity. Všetko sa vo mne začalo hromadiť raketovou rýchlosťou. Občas potrebujem nájsť odpovede, aby som zistil čo v živote bude ďalej. Ale viem že v celej tej pravde dokážem nájsť celý súlad riešení. Ako ten vnútorný plameň vo mne zhasne moja duša sa úplne upokojí. Začnem cítiť že vnútorne vzlietnem a chytím druhý dych, aby som išiel ďalej. A viem všetky vnútorné procesy ovplyvňujú moje telo a dušu bez ohľadu na moju snahu. Je jedno či jem menej alebo viac a je jedno či sa hýbem viac alebo menej. Je to o ľudskej psychike ktorá spôsobuje určité výkyvy a je to niečo čo sa nedá úplne ovplyvniť a to človek môže robiť čo chce. Človek sa môže zdravo stravovať, cvičiť, chodiť von, ale ak duša nebude zdravá, nebude zdravé ani telo. A to je čoraz silnejšia životná pravda, nemám problém čokoľvek urobiť. Nikdy som sa nevyhováral a ani nepovedal že niečo neurobím. Urobil som všetko pre naplnenie môjho vnútorného pokoja a preto aby som sa cítil lepšie. A tento faktor ovplyvňuje to či človek priberie. Či je v pokojnom prostredí a nie je vo vnútornom strese čo ovplyvní váhu. Samozrejme to môže ovplyvniť aj spánok, ale tento faktor to u mňa neovplyvňuje. Robím čo sa dá a čo je v mojich možnostiach, ale nie vždy to pôjde. Ovplyvňuje to aj samotná genetika a nie všetci za to môžu že sú silnejší pri tele. Žiaden človek si to nevyberie a nie všetci za to reálne aj môžu. Ja rozumiem tomu že naše vnútro je tým živým organizmom čo sa v ňom všetko mení a tak to reálne aj beriem. Všetci robia čo vedia a to že je výsledok u každého iný neznamená že sú tí ľudia zlí. Preto som za to ako vyzerám niekedy súdený ľuďmi, ktorých prvé slová sú ty si pribral. Prilievajú tým olej do ohňa a často ani tá voda ich slová jednoducho nespláchne. Robím všetko čo je v mojich silách aby som sa cítil lepšie, ale aj tak mám pocit že to úplne nestačí. Mohol by som povedať že to vzdávam, ale nie som človek čo má porazenecké reči. Som človek čo je zmierený s tým že výkyvy váhy tu budú vždy alebo bude váha stáť. Dôležitejšie je byť šťastný vo vlastnom živote a neriešiť to čo je navonok a plniť si svoje sny. Na ničom inom nezáleží, ale bolo dôležité aby som to pomenoval. Nie preto aby som sa sťažoval, ale preto že o tejto téme sa nehovorí kvôli predsudkom ľudí. Robím všetko čo viem, môže sa to podariť a ani nemusí. Ale je to prirodzené a nebudem celý ten vnútorný proces potláčať.

PS: Nie je to napísané preto aby sa to ľudí dotklo, ale aby to niečo ľudom dalo.

Svet s ktorého som odišiel

Viem že svet v ktorom bol začal byť iný, začal byť postavený na niečom čomu som prestal rozumieť. Svet ktorý vznikol nie je tým správnym, lebo je plný drám. Nie je o tom že by si ľudia niečo pokojne vysvetlili, len je to o neustálom boji. O boji si niečo dokazovať a tu cesta prirodzene nevedie. Ak mi ľudia povedia opak pochopím to, lebo je to ich svet a nie môj. Uvedomil som si že do takéhoto sveta zapadnúť nechcem a nepotrebujem. Potrebujem viac cítiť v tomto svete radosť než neustále rastúce napätie. Tým že sa ako spoločnosť budeme hádať do krvi nič nevyriešime. Nenastane pokoj ak ľudia budú mať v sebe zaužívané určité vzorce správania. Nie som človek čo by si potreboval niečo myslieť a utvrdzovať sa v tom. A odišiel som z určitého sveta do iného kde viac prevláda pokoj. Kde môžem veriť že naplním svoje sny a budem z ľuďmi ktorých mám rád. Vnímam to čo je pre mňa dôležité a o to viac ľudí môžu zo mňa cítiť pokoj. Lebo som si ten pokoj aj sám dokázal vytvoriť. Nepotrebujem drámy, napätia a nepokojné situácie len preto aby v mojom bolo vzrúšo. Zažívam super veci a vážim si prítomný okamih čo nie je samozrejmosť. Ja sa teším vo vnútri to že niečo nedám najavo navonok neznamená že som zlý. Som len introvert čo to inak najavo ani veľmi nedá. Ako by som bol niekým iný, nebol by som to vôbec ja. V tom svojom svete som našiel sám seba, svoju lepšiu verziu seba ktorá chce duševne rásť. A o tomto je môj vnútorný svet, iné to v ňom už nebude a som vlastne za to aj veľmi rád.

Alchýmia

Svet plný nevysvetliteľných myšlienok, prestávam veriť v náhodu. Učím sa rozumieť súladu života čo mi je prirodzený. Túžba sa dotknúť vlastnej mysle v celej tej alchýmii života, zanecháva veľa otázok. Urobím to vôbec správne alebo nie, zatiaľ na to odpoveď nepoznám. Skúmam vlastný svet, aby som v ňom našiel vlastnú cestu. Snažím sa na určité veci prísť samostatne, spoznávať sa na ceste životom. Uveriť že čierna a biela zostanú súčasťou rovnováhy sveta. Život je dokonalou špirálou a pri nej sa všetky body spoja. Viem že všetko sa deje preto lebo je to boží plán.

Deň v živote – Čerpanie inšpirácie – 4. časť

Viac by som vyjadril s čoho čerpám inšpiráciu na moje vlastné texty. Základom pre písanie je často reálny svet a to čo okolo seba pozorujem. Inšpiráciou sú aj ľudia ktorých osobne poznám. Sú veci ktorým sa snažím vyhýbať a tým je písať mená ľudí. Ale vzdám im v rámci písania hold, lebo si to reálne zaslúžia. Nejaké obdobie v živote mi písať šlo ťažšie a nebola tam ani inšpirácia. Kedysi ma inšpiroval jeden človek čo zdieľal jednu úžasnú pieseň a ja som dostal druhý dych. Začal som inšpiráciu čerpať z hudby a jednotlivé pesničky mi pomohli si na určité momenty života spomenúť. Samozrejme návrat do určitých vecí bol na začiatku pre mňa náročný. A s tým súviselo aj to že tento štýl písania nemusel všetkým sadnúť. Zažil som aj to že si to ľudia zobrali osobne a vysvetľovať im že sa ich to nedotýkalo bolo veľmi náročné. Ja som nezačal tvoriť preto, aby som si niečo v živote vymýšľal. Vedel som že sa treba vyrovnať s tým že ľudom nesadnem. Ale píšem lebo mi to ešte stále dáva zmysel a inšpiruje ma to.

Rukopis

Moja duša občas vzlietne, aby našla v tomto svete samu seba. Učím sa žiť vo svete, kde sa vo svojom vnútri pochopím. Viem že nájdem odpovede na otázky, ktorým som predtým nerozumel. Viem že život je tancom pri ktorom si musím premyslieť. Pri chybnom kroku môžem stúpiť ľudom na nohy. Môžem sa na ceste životom zmýliť a stratiť ľudí ktorých milujem. Uvedomujem si že každá chvíľa môže niečo zmeniť a ma zmeniť. Viem že ma veľa vecí zmenilo a že by som veľa vecí bez ľudí nedokázal. Stále cítim že som nedokázal všetko a že niektorých ľudí chcem ešte stretnúť. A chcem raz zažiť komunitný zraz s človekom ktorého sledovať mi veľmi pomáha a je veľmi úžasnou osobou. Stále si uvedomujem že ešte sú ľudia čo ich chcem ešte stretnúť. Môj svet začal byť v poriadku, ako som si ľudí čo sú mne blízkymi pritiahol. Ani všetkými slovami nedokážem vždy vyjadriť čo vlastne cítim. Preto píšem tento rukopis aby som sa ľudom viac zdôveril a otvoril. Aby som vyjadril niečo čo nie vždy viem vyjadriť v reálnom živote. Ešte cítim že sa chcem zamilovať do ženy ktorej bude na mne záležať. Mať s ňou deti a vážiť si každú strávenú chvíľu s ňou. Stále cítim že šťastie má v živote tú najcennejšiu hodnotu. Tým že som introvertom viac nad určitými slovami v živote premýšľam. A zároveň viem že nemám odpoveď na všetky dôležité otázky. A aj keby som ich mal, neviem či by tie odpovede potešili alebo nie. Možno by v tom živote boli ďalšie otázniky a viedli by k ďalším odpovediam. Život mi dáva momentálne viac zmysel než v samotnej minulosti. Túžba posunúť sa ďalej je dôležitejšia, než tápať v niečom čo už nezmením. Sústredím sa na prítomný čas a na momenty čo môžem zažiť. Uvedomujem si že čas je to jediné čo v živote naozaj máme. Že každý jeden deň v živote môže byť úplne posledným. Dôležité je to že môžeme vstať s postele a povedať si že sme ten deň prežili. Že máme novú šancu sa na niečo tešiť čo reálne príde. Žiť v pokoji a v láske je dôležitejšie než sa stále pozerať dozadu. Spomínať treba, ale nie za účelom otvárania starých rán čo nemusia vždy prebolieť. Niekedy je odpustiť dôležitejšie než v sebe živiť zlosť a trápiť sa. Žilo by sa lepšie všetkým, keby sa viac medzi sebou počúvali a vnímali. Nevybuchujme prehnane ak nám ľudia chcú niečo vysvetliť a radšej počúvajme. Dôležitejšie je žiť v pokoji, láske a autenticite, lebo len na tom reálne záleží v našom živote.

Nakŕmte svoju hlavu

Často svet vnímame prostredníctvom toho čo nám je povedané. Sme kŕmení tým že existuje iba jeden názor a iba jednostranné videnie sveta. A toto jednostranné videnie v nás môže zabiť to čo je zdravé. Často svoju hlavu kŕmime povrchnými vecami a často aj zabudneme na to aké je dôležité ísť do hlbšej podstaty. Aj ja som kedysi svoju hlavu kŕmil nezmyslami a tým že iba jedno videnie je to správne. Myslel som si to, lebo to ovplyvňovala spoločnosť a ľudia v nej. Teraz sa zmenila doba, ľudia vyhadzujú iných s priateľov len preto že mali iný názor. Chýba tu úcta a rešpekt, často ľudom ustupujeme než aby sme im v živote povedali nie. Robíme veci aby sme im maximálne vyhoveli, ale sú ľudia čo si zaslúžia ten najlepší prístup. Sú ľudia čo našu hlavu nakŕmia láskou, priateľstvom a nádejou že na tomto svete je všetko v poriadku. A myslím si že som takých ľudí našiel a sú to fantastické ľudské bytosti. Pomohlo mi vnímať svet aj cez iné informácie, sledovať ľudí čo tvoria pozitívny obsah a nevnímať celé to jednostranné videnie. Nemyslím si že je niečo iné v živote konšpiráciou a som šťastný za súčasný stav môjho myslenia. Že namiesto sa hádania s ľuďmi o nejakej svojej pravde si viac udržujem pokoj. Nebudem vylučovať zo života ľudí čo majú iné a možno aj liberálnejšie názory. Nikoho nebudem vyhadzovať s priateľov, lebo aj tie odlišné svety sú u mňa rovnako dôležité. A rád by som vám niečo povedal, nakŕmte svoju hlavu zážitkami, sledovaním podcastov, chodením do prírody, koncertami a tým že budete šíriť v živote lásku.

Situácie

V živote sa často dostaneme do situácií kedy sa v niečom rozhodneme. Často nás tieto sociálne dilemy môžu priviesť do určitej neistoty. Môžeme na každú situáciu v živote zareagovať odlišne. Niekedy začneme mať obavy či sa v našom živote niečo splní. Začneme sa vnútorne báť a vieme ako veľmi nás tento strach ovplyvní. Ľudia zo strachu robia zúfalé činy a tie nemusia vždy viesť správnym smerom. A zároveň to môže zarmútiť ich blízkych. To že je celý život o našom prístupe už nejaký čas vieme. V určitej situácii života sa spustí sled rôznych udalostí čo nás zmenia. Nemáme v živote na všetko dosah, len veríme že za všetkým čo robíme je ten najlepší úmysel. Zároveň sa s tým nejako musíme vyrovnať, nie je to jednoduché ako nám to ukazujú filmy alebo seriály. V realite sa veci riešia a neuteká sa pred nimi, lebo by to nebolo riešenie. Ale dá sa to zvládnuť, vždy je tu určitá nádej a viera čo nás niekam nasmeruje.