Svet nás naučí že sa musíme vyrovnať s tými zmenami v našej duši. Že budeme mať v sebe rany ktoré sa môžu hojiť iba veľmi ťažko. A slová často k tým ranám na duši často prispievajú. Všetky naše myšlienky myslime dobre, ale aj tak prinesú v živote následky. Celý život sa zmení o 180 stupňov, ako svojimi slovami niečo ovplyvňujeme. Zmení sa celé naše podvedomie s tým že už nič nebude také ako predtým a človek na to nezabudne. My ako spoločnosť si pamätáme veľa vecí a o to viac nás zmenia. Často svoje rany skrývame pred ostatnými, lebo sa s tým čo cítime snažíme vyrovnať sami. Lebo cítime že môžeme byť silnými ľuďmi čo zvládnu všetko. Ale realita často môže úplne odlišnou v celom našom bytí. Môžeme si stále uvedomovať že život je jeden veľký kruh a v ňom sa zamotáme.
Slová často menia význam nášho života a vyslovíme ich. Kladieme si množstvo otázok na ktoré nie vždy poznáme odpoveď. Vraciame sa k niečomu čo už malo byť dávno zabudnuté a nedá sa to zmeniť. Minulosť si často pripomíname, ale otvárame ňou rany čo mali byť už dávno zavreté. Tie naše modriny na duši sa znova roztvoria a začínajú sa hojiť odznova. Život sa začíname učiť žiť prakticky odznova a to nie je veľmi dobré. Hovoríme veci a porovnávame kto čo v živote robí lepšie čo nedáva absolútne zmysel. Máme pocit že tým vyriešime všetky veci, ale pri tom sa spustí lavína nových rán na duši. Zamotávame sa stále v nejakom nezmyselnom kruhu namiesto toho aby sme sa zomkli. Bojujeme voči sebe odlišnými názormi na svet a nehľadáme to čo by nás reálne spojilo.
Celá táto mantra života ktorú si ľudia postupne aplikovali až po všetky možné vzorce správania ovplyvňuje súčasnú realitu. Namiesto pokoja radšej vyhľadávame konfliktné situácie, než aby sme si nejako v živote pomáhali. Riešime životy druhých a príliš si spôsobujeme modriny na duši. Trápime sa nad vecami ktoré obvykle nemáme ako zmeniť. Lebo je nejaká hranica toho čo človek môže ovplyvniť a to čo už jednoducho neovplyvní. Ovplyvňujú aj úzkostné stavy, strachy a bojíme sa svojej vlastnej budúcnosti. Ja viem aj ja sa môžem niečoho báť, ale vždy si poviem ako sa to dá reálne zvládnuť. V duchu aj ja si poviem že niečo by malo byť lepšie. Ale v skutočnosti to tak môže byť úplne zo všetkým. Môžeme veriť tomu že existuje určitá časť z nášho sveta a do tej sa snažíme uniknúť. To sú často tie vnútorné svety čo sú v rámci našej mysle bohaté.
Život je spektrom množstva okamihov ktoré môžeme zažiť a zároveň musíme rátať s tým že niečo nevyjde. Na začiatku som bol smutný že sa mi v živote niečo nepodarilo a cítil som sa kvôli tomu aj frustrovaný. Ale postupne som sa naučil že je lepšie sa s tým vyrovnať, než si tú modrinu prenášať do budúcnosti. Len teraz ma viac mrzí niečo čo som vo svojom živote neskúsil alebo som to predčasne vzdal, len preto lebo moje strachy začali prevyšovať snahu niečo urobiť inak. Lebo prídu tie pocity za ktoré často nie som rád a vždy sa snažím prísť na iné myšlienky. Tie obavy sú niekedy silnejšie než akékoľvek racionálne uvažovanie a s tým sa pasuje nejeden človek. Čo mi vlastne dodáva silu v tejto celej špirále sveta je si pustiť hudbu. Počúvať texty v ktorých nájdem niečo pre inšpiráciu čo môžem postupne zdieľať z ľuďmi.
Mám vo svojom živote šťastie že si môžem prakticky prejsť čímkoľvek a bude to dobré. Že aj tie najväčšie búrky vo mne postupne prehrmia a bude kľud. Niekedy na ceste životom si treba veľmi veľa vecí vybojovať a nie je to ľahká cesta. Aj za úsmevom môžu byť veci ktoré sú zložité a je to veľmi náročný proces. Často veľmi veľa pocitov v sebe čo mám vznikajú úplne za pochodu. A sú veci pre ktoré jednoducho nemám vysvetlenie, ale verím že mi to vesmír pravdepodobne napovedal alebo možno aj Boh. To že sa udeje niečo v mojom živote za to ani jeden človek nenesie vinu. Lebo život je sledom určitých udalostí a nie na všetky máme dosah. Môžeme zmeniť seba alebo veci ktoré máme vo svojom živote šancu ovplyvniť.
Nech sa v živote čokoľvek deje radšej dovoľme našej duši rásť. Zamestnávať ju niečím prospešným a pozitívnym čo môže ju nejakým spôsobom nakopnúť. Môžeme si spomenúť na minulosť a na určité momenty, ale neutopme sa v nej. Nevracajme sa dozadu, lebo nás tam jednoducho už nič nečaká. Pozerajme sa vpred a na to ako môžeme svoju budúcnosť reálne zmeniť. Ako môžeme zažívať jednotlivý sled zážitkov a tým dokážeme nakŕmiť svoju vlastnú dušu. Začneme sa cítiť lepšie, ako nebudeme myslieť na veci čo nevieme zmeniť. Myseľ sama o sebe býva veľmi zradnou a môže nás zviesť na úplne nesprávnu cestu. Ale pokiaľ má človek v sebe vieru alebo nejaký impulz všetko sa dá prekonať. Aj tie najťažšie prekážky môžu byť zdolané ak za to čo je správne bojujeme.
Myslím si že každá rana alebo modrina sa časom zahojí- Občas potrebujeme spadnúť, aby sme v živote nemali príliš veľké ego a boli nohami na zemi. Mať pokoru v živote nie je nejaká fráza, ale je to niečo čo sa dá reálne mať. Potrebujeme sa v živote poučiť, aby sme dokázali reálne rásť. Aby sme neboli v začarovanom kruhu a vedeli nájsť svoj vlastný smer. Viac sa pokúšali načúvať svojmu vnútornému hlasu čo nás niekam povedie. Môže to byť jedno pútavé dobrodružstvo čo môže do veľkej miery stmeliť samotné vzťahy. A ten dôvod prečo som sa ešte vrátil je aj ten, aby som vrátil tu niečo čo som mal pocit že tu začalo chýbať. Nie iba preto aby som niečo zmenil vďaka čomu budem s písania radosť. Ale aj vrátiť dlhšie články vďaka ktorým sa s tým čo píšem ľudia stotožnili. Lebo v dlhších článkoch môžem ľudom viac povedať než v tých krátkych. Môžem sa ešte hlbšie vypísať čo vnímam ako moju psychohygienu a zároveň sa zdôveriť zo svojimi myšlienkovými pochodmi. Zároveň viem že ako sa otvorím môžem tým pomôcť množstvu ľudí dodať nádej čo to v živote nemajú vždy ľahké.
Jozef Blšák - O mojom vnútornom svete 