Ambientná chvíľa

V určitom okamihu si pustím ambienty a moja myseľ je inde. Niekedy zatvorím oči a užívam si jednotlivé melódie. Niekedy ani nepotrebujem počuť spev, aby mi bolo čo najlepšie. Viacero ambientov čo počúvam sú spievané a vždy sa prenesiem do iného sveta. Do sveta kde mám na všetky dôležité otázky tie odpovede zodpovedané. Všetko je mi úplne jasné že ďalšie odpovede nie sú potrebné. Pri ambientoch rozmýšľam a zároveň rozjímam nad všetkými vecami. Vychutnávam si prítomnosť v celom svojom bytí a nič ma neťaží. Cítim že sa mi podarilo nájsť úľavu a východisko z danej situácie. Mám pocit že sa mi v živote otvorilo množstvo dvier. A zároveň viem že sú to šance čo môžem využiť aby som rástol. Začal som veriť vo veľké veci a sny že sa časom podarilo. Začal som súťažiť a snažiť sa aby sa mi niečo podarilo. Veľmi veľa vecí sa mi podarilo a bez súťaženia by nevyšli. Nedostal by som sa na určité miesta, nebavil by som sa samotnou kultúrou, hudbou a neboli by žiadne zážitky. Môj život by mal iný rozmer ako by v ňom nebolo súťaženie. Boli by iba malé zážitky, festivaly, koncerty a ďalšie iné veci. To že som začal veriť mi dalo silu a vďaka tomu súťažím dodnes. A teraz z odstupom času neľutujem nič čo sa mi podarilo, život sa stal úžasným dobrodružstvom rozmanitých zážitkov.

Pocit

Mám ten pocit čo ma ženie za reálnym poznaním. Našiel som v tom čo cítim skutočný zmysel. Moja duša je čoraz viac spokojnejšia ako môžem v niečo veriť. Lebo tá viera mi dáva silu posunúť svoj život do úplne iných rozmerov. Som rád že namiesto utekania viac kráčam pokojným krokom. Že dokážem nájsť šťastie v tom celom spektre udalostí. A tento pocit ma ženie dopredu už sa neobzerám dozadu, lebo tam nič nie je. Milujem tú svoju časť môjho ja ktorá na sto percent vie že sa niečo udeje tak sa teším. Som vo fáze kedy za seba už viem byť rád a to ma teší. Mám radosť že všetko do seba vynikajúco zapadá a má to úžasný zmysel. Od radosti žiarim naprieč celým mojim horizontom a našiel som sa v tom robím. Trpezlivo sa všetko podarí a môžem vzlietnuť šťastím ako tá najjasnejšia hviezda. Už viem že je všetko možné a postupne sa dostanem ku všetkému čo si môže priať. Čaká ma jedna dlhá a fantastická cesta kde uvidím všetko dôležité čo naplní moju dušu šťastím.

Zlomiť

Na pokraji života sa niečo vo mne reálne muselo zlomiť. Mal som pocit každé ráno že sa budím vo vnútornej špirále neistoty. Moja duša bola zasiahnutá pocitmi ktoré som si myslel že sú mnou nahovárané. Byť silný každý deň bolo stále viac ťažšie a pociťoval som to neraz na žalúdku. Cítil som v sebe určité bolesti, ale jediné čo mi ako tak dodáva silu bolo dýchať. Stresovalo ma že čo všetko musím zvládnuť aby som sa mal naozaj dobre. Začali vo mne bojovať dve podvedomia jedno čo chcelo bojovať a druhé čo sa chcelo vzdať. Najťažšie bolo na mojom živote prijať kým vlastne som a moji priatelia to prijali o niečo lepšie. Autista si nevymyslí určité veci v živote s pasie, stále v živote bojujem za nejaký cieľ. Vedieť že môžem byť ľuďmi prijatý a že má môj život určitý zmysel. Stojí pri mne rodina aj v momentoch keď tu nikto iný nie je a cítil som to vo aj svojom vnútornom svete. Niekedy na mňa doľahol smútok a občas depresia pri premýšľaní či som v živote nezlyhal. Či som dokázal byť dobrým človekom rodine a aj priateľom čo ma majú naozaj radi. Kládol som si sám otázky či robím všetko správne alebo som sa v živote zmýlil.

Niekedy som premýšľal že pred tým čo som cítil utečiem. Ale neodišiel som, lebo je mi oveľa bližšie žiť v živote čo mi dáva zmysel. Často ma počúvanie hudby zachránilo, aby som nemusel premýšľať nad zložitými vecami. Občas sa s toho čo cítim nejako vyspievam, lebo hnev nikdy nič nevyriešil. Vzdialim sa niekedy aby som sa s pocitov reálne dostal. Aby som sa vrátil k sebe a povedal si že má zmysel byť dobrou osobou kvôli rodine a priateľom. Dáva mi silu objať ľudí a stretnúť ich náhodne na ceste mojim životom. Vážim si že môžem na tomto svete žiť napriek tomu ako to môže byť ťažké. Byť úprimným a neklamať môže byť tou najťažšou misiou na svete. Niekedy by som si radšej dal nohy do trávy a predstavil si svet kde nie je smútok. Svet kde sa nedá upadnúť do depresie a že sa dá byť v ňom nekonečne šťastným. Život mi dal veľa poznania aj v momentoch kedy som sa necítil v pohode. Každý deň pre mňa bol iným a diali sa v ňom emočne ťažšie situácie. Udržať si pokoj sa mi nie vždy podarilo moje vnútro bolo v prílišnom napätí. Ale napriek tomu som zostal človekom čo neodmietol nikomu pomoc a vždy rád pomôžem ak viem. Lebo dáva mi silu vedieť že v určitom bode života nie som úplne sám.

Viem že ako v živote kráčam po tichom kopci, tak preto aby som našiel seba. Na ceste pri ktorej si uvedomujem realitu a svoje možnosti čo v živote mám. Cítim aké mám šťastie že sú tu ľudia čo mi dávajú silu bojovať. Uvedomujem si že mám v sebe príliš veľa vnútorných strachov a bariér ktoré túžim často prekonať. Často moje oči nezostávajú suché ako si uvedomím že sa niečo nepodarilo. Napriek všetkým okolnostiam v živote chcem všetko zvládnuť bez sťažovania sa. Nevzdávam sa svojich snov napriek tomu že na začiatku boli veľmi vzdialené. Bez rodiny, priateľov a viery by som v skutočnosti nedokázal absolútne nič. Ale niečo sa podarilo aj samostatne a som na to veľmi hrdý. Často pochybujem či niečo zvládnem a príliš sa snažím držať pri zemi, lebo si uvedomujem že nechcem mať prehnané ego. Chcem zostať človekom čo bude milovaný ľuďmi a nič iné od života nepotrebujem. Príliš milujem ľudí a nechcem ich sklamať aj keď sa to podarilo a mrzelo ma to. To že mám určitý vnútorný svet neznamená že nemám city. Vnímam všetko vo veľkej intenzite aj keď to nie vždy dám najavo.

Po každej búrke viem že raz vyjde slnko a všetky mraky zmiznú. Som rád že sú aj ľudia čo zachránili moju dušu a pomohli mi pochopiť samého seba. Môj život bol plný zmien s ktorým som sa musel nejakým spôsobom vyrovnať aby mi bolo lepšie. Pravdou je že ak sa niečo stalo nikdy som neobviňoval za to ľudí. Ale na začiatku som za svoje pocity obviňoval Boha, mal som vtedy že za všetko nemôžem ja. Len skutočnosť bola iná a často som niektoré veci musel pochopiť aj cez seriály a hudbu. Život mi dokonale nastavil zrkadlo napriek tomu že v živote môžu prísť chyby. Netvárim sa ako človek ktorý by mal automaticky patent na pravdu alebo že viem všetko vyriešiť. Žiť v autenticite a v pravde som sa tiež musel naučiť čo trvalo veľmi dlho. Potreboval som aj spoznať ľudí čo tomu kým som rozumejú aj bez predsudkov. Ľudí čo sa človeku nevysmievajú a dajú človeku dôvod žiť. Veľa ľudí mi dalo dôvod mať radosť zo života bez toho aby som sa zlomil alebo zrútil. Len som začal zisťovať že pokoj v živote je dôležitejší než byť v úzkosti a v depresii.

Nezačal som písať preto aby to ľudom nejako ľudom ublížilo, ale aby im to niečo dalo a dojalo ich to. Aby si ľudia v tom písaní našli to čo inde nedokážu nájsť. V dobe celej jednostrannosti začali ľudia si hľadať informácie čo sú iné od hlavného prúdu. Žijeme v určitej korektnosti kde sú slová z určitých prejavov vystrihnuté s kontextu. Kde sa vyberie určitá časť prejavu a použije sa časť toho čo človek povedal. Nevníma sa celý kontext a sú ľudia čo takto robia žurnalistiku s pocitom že ju robia dobre. Ale sú medzi nimi aj tí poctiví čo si naozaj veci overia a nevytrhávajú s kontextu iba preto že by sa im to hodilo. Nezapájal som sa do nejakých svojich postojov, ale napriek tomu som veľa vecí vnímal. Kedysi sa liberalizmus a konzervativizmus akceptovali, teraz do seba kvôli odlišným názorom kopeme. Od slov sa čoraz prechádza do roviny násilia s cieľom človeku s ktorým nesúhlasíme ublížiť. Namiesto komunikácie s človekom voči ktorému vyjadrujeme nesúhlas to ide do nesprávnej roviny. A zároveň si uvedomujem že za tento stav v spoločnosti do veľkej miery môžu aj politici. To bol dôvod prečo sa toto napätie prenieslo do násilia. Ľudia očakávajú výsledky a nie iba sľuby spojené s ich bojazlivosťou. Potom prichádza určitá reakcia a ani jednu stranu tým neospravedlňujem. Ak je niečo nesprávne treba to pomenovať a je jedno či tým ľudom fandíme alebo nie.

Myslím si že ľudia boli zlomení a unavení s toho napätia v spoločnosti. Nenechať sa tým všetkým zlomiť je veľmi dôležité a ešte viac je dôležité sa nedostať do stresu. Ale nie vždy sa to dá tomu v rôznorodom svete myšlienok. Nikdy som neodmietal pokrok ak bol v prospech celej spoločnosti. Mám úžasných priateľov čo aj keď majú liberálnejšie zmýšľanie sú to skvelí ľudia. Často vnímam aj iné názory ktoré akceptujem, lebo aj ja som v niečom iný a tú nálepku si nesiem do konca života. Nezmažem ju a kedysi by ma to aj mrzelo, ale teraz som s tým viac vyrovnaný. Prijal som tento svet s tou najväčšou pokorou a s pocitom že každý deň aj tá malá zmena môže niečo zmeniť. A som rád že aj hudba mi pomáha k tomu aby sa mi aj to písanie tvorilo oveľa lepšie. Som vďačný aj za mnoho okolností čo ma dostali až sem a že som sa vnútorne nevzdal. Že môžem aspoň jednému človeku tým pomôcť a to je pre mňa tá najkrajšia satisfakcia.

Ďakujem všetkým ľudom čo mi porozumeli a pochopili ma ako to myslím. Že na konci všetci zistíme ako máme jeden spoločný cieľ. A ten cieľ nás ako spoločnosť dokáže veľmi spojiť čo sa potvrdilo. Ľudia sa vedia spojiť za správne veci aj keď ich môžu vnímať odlišne. Som rád že žijem v spoločnosti ktorá nie je rovnaká. V spoločnosti ktorá namiesto sedenia v kúte sa snaží vytvoriť hodnoty s ktorých môžeme čerpať všetci. Zároveň sa všetci vzájomne inšpirovať a povzbudiť sa s pocitom že to na tomto svete nie je až také zlé. A zároveň by som chcel povedať že ak cítite úzkosť a depresiu nebojte sa vyhľadať pomoc. Teraz je to oveľa jednoduchšie aj vďaka internetu. Človek nemusí niekde čakať dlho aby si na neho odborník čo rieši duševné zdravie našiel čas. Sú aj internetové poradne ako IPčko kde si človek môže nájsť všetko čo potrebuje. Ak sa cítite v živote zlomení existuje nádej a sú ľudia čo dokážu človeku naozaj pomôcť. V danom momente naberie ten život úplne nový zmysel.

Bojové pole II.

Bojujeme na rovnakom poli,

stále ešte nie sme v reálnom cieli,

za 5 rokov sa zmenilo veľa vzťahov,

kvôli odlišným názorom sa rozpadlo množstvo priateľstiev,

na začiatku všetko bolo myslené pre ľudské dobro,

konflikty kvôli politike tam sa to celé začalo,

spoločnosť sa až príliš zradikalizovala,

slovami často bola zničená ľudská psychika,

začalo sa riešiť čo je slušné a čo nie,

odlišnosť sa stala prekážkou na ceste k pravde,

na tomto svete je príliš politickej korektnosti,

všetko bolo postupne prevrátené na ruby v danej chvíli,

masky nimi sme mali zakryté vlastné tváre,

nemohli sme objať priateľov z obavy že ich nakazíme,

sociálne odstupy a psychika na pokraji zrútenia,

úzkosť a depresia aj kvôli nim nejedna duša vyhasla,

množstvo ľudí na tomto svete mohlo žiť,

nápor na dušu ich psychicky dokázal zomlieť,

veľmi veľa problémov vzniklo zbytočne,

na všetko už skôr mohlo byť riešenie,

začal prichádzať postupne normálny život,

z nádejou že tu bude o niečo lepší svet,

následky na duši zostávajú tu stále,

aspoň ľudí ktorých máme radi objať môžeme,

stále spomínam na ľudí čo nie sú medzi nami,

na to čo v mojom živote reálne znamenali,

viem že ešte mám v živote za čo bojovať,

teraz nie je správny čas sa reálne vzdať.

Letový režim / Posledné miesto

Cítim sa ako v letovom režime, moja myseľ zažíva zvláštne turbulencie. Ten pocit že myseľ niekde vzlietne, okamžite znamená vnútornú slobodu. Počúvať dobrú hudbu ktorá často dokáže povzniesť môjho ducha sa stáva oveľa viac silnejším. Vo svojom vnútri stále viac skáčem radosťou až sa to nedá utíšiť. Mám stále silnejšiu túžbu ktorá prekročí všetky možné hranice. Stále mám chuť sa o niečo silnejšie baviť a je jedno či to narobí rozruch. Odpáliť svoju myseľ niekam a vypnúť je čoraz silnejšia túžba. A viem že sa mi to postupne podarí udržať v sebe to iné ja. To ja čo sa baví hudbou a užíva ten svet v úplnosti. Svet kde sa dá uvoľniť a žiariť v ňom ako tá najjasnejšia hviezda. A po celej tej zábave postupne všetko stíchne, začne sa prejavovať určitá eufória. Všetko sa upokojí a začnem zaspávať s pocitom že sa moja myseľ postupne uvoľnila a našla určitú rovnováhu.

Premýšľam nad tým aké by bolo moje posledné miesto kde by som išiel. Či by to bolo miesto plné zábavy, hudby a tanca alebo miesto kde by bola pokojná atmosféra. Často premýšľam že či by som bol na tom mieste sám alebo z milovanou osobou. Či by tam svietilo slnko a mohol si tam rozložiť deku alebo by som sa díval na oblohu a rátal hviezdy na oblohe. Ale viem že miesto kde by som sa objavil naposledy, bolo miesto kde niečo dôležité začalo. Kde začala moja cesta určitého vnútorného pokoja a rozjímania prítomného okamihu. Neviem čo sa v mojom živote bude diať, ale budem nad tým postupne premýšľať. Pripraviť sa na všetky varianty života a rátať s tým že sa niečo zmení. Viem že teraz si budem vychutnávať prítomný čas, ale musím byť pripravený aj na variantu že môže byť niečo naposledy. Neopúšťam sa, ale som realista a vnímam realitu zo všetkým čo ku tomu patrí.

Zavolať späť

Mal som pocit že nastáva v živote situácia že zostávam osamotený a nikto mi nezavolá. Ale zmenilo sa to a ten čo mi zavolal bol ten hore. Jemu som to dokázal reálne dvihnúť a baviť sa s ním. Baviť sa z Bohom o otázkach života na ktoré som predtým nepoznal odpovede. Premýšľal som vždy zo zatvorenými očami a mal som pocit že sa nachádzam v letovom režime. Začal som cítiť ako moja myseľ reálne vzlietla a ako dokázala vyrásť v niečo silné. Mal som pocit že ma drží za ruku a upokojuje moju myseľ. Hovoril že nech sa nad tým čo cítim netrápim a nechám tomu voľný priebeh. Ako som to zložil moja duša sa upokojila a dostal som do života novú nádej. Pochopil som že mať vieru znamená niečo hlbšie a nie je iba o tom že treba veriť. Treba to tak cítiť vo vnútri, lebo ak o tom človek iba hovorí nie je to skutočné. Nie je to žiadna viera, ale niečo čomu sám ten človek nerozumie. Ani ja som tomu nerozumel, myslel som si že to treba odmietať. Samozrejme to nie je o nejakom fanatickom prijímaní viery. Ale to musí vychádzať zo srdca a preto lebo je to z nášho poznania.

Srdce v tichu

Všetko vo mne stíchlo ako som si uvedomil že ľudom môžem dať niečo viac. Niečo väčšie čo môže zanechať doživotný zážitok a obrovské emócie. A cez tú najväčšiu snahu si uvedomujem že môže byť niečo väčšie a silnejšie čo ma emocionálne zasiahne. Potrebujem takýto jeden pri ktorom si poviem že plačem šťastím. To že sa niečo podarí neznamená že sa z niečím uspokojím. Stále viem že môžem niečo urobiť lepšie alebo posunúť svoj život niekam vpred. Cítim že niečo nie je úplne v súlade a snažím sa prísť na riešenie čo by ma s toho celého dostalo. Niekedy sa život vyvíja tak že ani neviem či to je dobré alebo zlé. Nepoznám na to čo vo vnútri cítim odpoveď, lebo by mala prísť prirodzene sama. Moje srdce sa utíši a načúvam svojmu vlastnému vnútru. Neviem či je niečo správne dokým to neskúsim a nebudem vedieť aké to môže byť. Ale viem že môžem dať niečo viac svojej rodine, priateľom a všetkým ďalším ľudom. Byť pre nich lepším človekom čo zvládne v živote všetko. Byť človekom čo sa v živote nevzdá a nestrčí hlavu do piesku pri prvom probléme. Mám dosť rokov na to, aby som si určité veci dokázal priznať. Že sa v živote občas aj zmýlim alebo na niečo nezareagujem správne. Lebo ak by som úplne perfektným a bezchybným nebol by som to ja. Zároveň ďakujem ľudom že tomu čo cítim vo svojom vnútri rozumejú a chápu ma. Nie je vždy všetko jednoduché, často musím na niektoré veci nájsť silu. To že občas veci nedávam najavo, tak nie preto že by som ľudí nemal rád. Ale preto lebo chcem dokázať že viem byť silným človekom čo sa dokáže vyrovnať z vecami v živote aj bez sťažovania sa. Nikdy som nehľadal spôsob ako sa niečomu vyhnúť. Čelil som všetkému a zvládol som to, lebo to chcenie bolo u mňa oveľa silnejšie.

Modriny – Pravda o našej vnútornej duši

Svet nás naučí že sa musíme vyrovnať s tými zmenami v našej duši. Že budeme mať v sebe rany ktoré sa môžu hojiť iba veľmi ťažko. A slová často k tým ranám na duši často prispievajú. Všetky naše myšlienky myslime dobre, ale aj tak prinesú v živote následky. Celý život sa zmení o 180 stupňov, ako svojimi slovami niečo ovplyvňujeme. Zmení sa celé naše podvedomie s tým že už nič nebude také ako predtým a človek na to nezabudne. My ako spoločnosť si pamätáme veľa vecí a o to viac nás zmenia. Často svoje rany skrývame pred ostatnými, lebo sa s tým čo cítime snažíme vyrovnať sami. Lebo cítime že môžeme byť silnými ľuďmi čo zvládnu všetko. Ale realita často môže úplne odlišnou v celom našom bytí. Môžeme si stále uvedomovať že život je jeden veľký kruh a v ňom sa zamotáme.

Slová často menia význam nášho života a vyslovíme ich. Kladieme si množstvo otázok na ktoré nie vždy poznáme odpoveď. Vraciame sa k niečomu čo už malo byť dávno zabudnuté a nedá sa to zmeniť. Minulosť si často pripomíname, ale otvárame ňou rany čo mali byť už dávno zavreté. Tie naše modriny na duši sa znova roztvoria a začínajú sa hojiť odznova. Život sa začíname učiť žiť prakticky odznova a to nie je veľmi dobré. Hovoríme veci a porovnávame kto čo v živote robí lepšie čo nedáva absolútne zmysel. Máme pocit že tým vyriešime všetky veci, ale pri tom sa spustí lavína nových rán na duši. Zamotávame sa stále v nejakom nezmyselnom kruhu namiesto toho aby sme sa zomkli. Bojujeme voči sebe odlišnými názormi na svet a nehľadáme to čo by nás reálne spojilo.

Celá táto mantra života ktorú si ľudia postupne aplikovali až po všetky možné vzorce správania ovplyvňuje súčasnú realitu. Namiesto pokoja radšej vyhľadávame konfliktné situácie, než aby sme si nejako v živote pomáhali. Riešime životy druhých a príliš si spôsobujeme modriny na duši. Trápime sa nad vecami ktoré obvykle nemáme ako zmeniť. Lebo je nejaká hranica toho čo človek môže ovplyvniť a to čo už jednoducho neovplyvní. Ovplyvňujú aj úzkostné stavy, strachy a bojíme sa svojej vlastnej budúcnosti. Ja viem aj ja sa môžem niečoho báť, ale vždy si poviem ako sa to dá reálne zvládnuť. V duchu aj ja si poviem že niečo by malo byť lepšie. Ale v skutočnosti to tak môže byť úplne zo všetkým. Môžeme veriť tomu že existuje určitá časť z nášho sveta a do tej sa snažíme uniknúť. To sú často tie vnútorné svety čo sú v rámci našej mysle bohaté.

Život je spektrom množstva okamihov ktoré môžeme zažiť a zároveň musíme rátať s tým že niečo nevyjde. Na začiatku som bol smutný že sa mi v živote niečo nepodarilo a cítil som sa kvôli tomu aj frustrovaný. Ale postupne som sa naučil že je lepšie sa s tým vyrovnať, než si tú modrinu prenášať do budúcnosti. Len teraz ma viac mrzí niečo čo som vo svojom živote neskúsil alebo som to predčasne vzdal, len preto lebo moje strachy začali prevyšovať snahu niečo urobiť inak. Lebo prídu tie pocity za ktoré často nie som rád a vždy sa snažím prísť na iné myšlienky. Tie obavy sú niekedy silnejšie než akékoľvek racionálne uvažovanie a s tým sa pasuje nejeden človek. Čo mi vlastne dodáva silu v tejto celej špirále sveta je si pustiť hudbu. Počúvať texty v ktorých nájdem niečo pre inšpiráciu čo môžem postupne zdieľať z ľuďmi.

Mám vo svojom živote šťastie že si môžem prakticky prejsť čímkoľvek a bude to dobré. Že aj tie najväčšie búrky vo mne postupne prehrmia a bude kľud. Niekedy na ceste životom si treba veľmi veľa vecí vybojovať a nie je to ľahká cesta. Aj za úsmevom môžu byť veci ktoré sú zložité a je to veľmi náročný proces. Často veľmi veľa pocitov v sebe čo mám vznikajú úplne za pochodu. A sú veci pre ktoré jednoducho nemám vysvetlenie, ale verím že mi to vesmír pravdepodobne napovedal alebo možno aj Boh. To že sa udeje niečo v mojom živote za to ani jeden človek nenesie vinu. Lebo život je sledom určitých udalostí a nie na všetky máme dosah. Môžeme zmeniť seba alebo veci ktoré máme vo svojom živote šancu ovplyvniť.

Nech sa v živote čokoľvek deje radšej dovoľme našej duši rásť. Zamestnávať ju niečím prospešným a pozitívnym čo môže ju nejakým spôsobom nakopnúť. Môžeme si spomenúť na minulosť a na určité momenty, ale neutopme sa v nej. Nevracajme sa dozadu, lebo nás tam jednoducho už nič nečaká. Pozerajme sa vpred a na to ako môžeme svoju budúcnosť reálne zmeniť. Ako môžeme zažívať jednotlivý sled zážitkov a tým dokážeme nakŕmiť svoju vlastnú dušu. Začneme sa cítiť lepšie, ako nebudeme myslieť na veci čo nevieme zmeniť. Myseľ sama o sebe býva veľmi zradnou a môže nás zviesť na úplne nesprávnu cestu. Ale pokiaľ má človek v sebe vieru alebo nejaký impulz všetko sa dá prekonať. Aj tie najťažšie prekážky môžu byť zdolané ak za to čo je správne bojujeme.

Myslím si že každá rana alebo modrina sa časom zahojí- Občas potrebujeme spadnúť, aby sme v živote nemali príliš veľké ego a boli nohami na zemi. Mať pokoru v živote nie je nejaká fráza, ale je to niečo čo sa dá reálne mať. Potrebujeme sa v živote poučiť, aby sme dokázali reálne rásť. Aby sme neboli v začarovanom kruhu a vedeli nájsť svoj vlastný smer. Viac sa pokúšali načúvať svojmu vnútornému hlasu čo nás niekam povedie. Môže to byť jedno pútavé dobrodružstvo čo môže do veľkej miery stmeliť samotné vzťahy. A ten dôvod prečo som sa ešte vrátil je aj ten, aby som vrátil tu niečo čo som mal pocit že tu začalo chýbať. Nie iba preto aby som niečo zmenil vďaka čomu budem s písania radosť. Ale aj vrátiť dlhšie články vďaka ktorým sa s tým čo píšem ľudia stotožnili. Lebo v dlhších článkoch môžem ľudom viac povedať než v tých krátkych. Môžem sa ešte hlbšie vypísať čo vnímam ako moju psychohygienu a zároveň sa zdôveriť zo svojimi myšlienkovými pochodmi. Zároveň viem že ako sa otvorím môžem tým pomôcť množstvu ľudí dodať nádej čo to v živote nemajú vždy ľahké.

Ružové auto

Niekedy mám chuť nasadnúť a nechať sa viesť ružovým autom niekam do neznáma. Spoznať svety čo mi doposiaľ neznáme boli. Uniknúť pred všetkými nevídanými okolnosťami a vypnúť hlavu pri dobrej hudbe. Nastaviť svoju hlavu na niečo čo bude pre mňa novým dobrodružstvom. Zapnúť vo svojej hlave autopilota a prejsť si tým životom najlepšie ako len viem. Poďakovať Bohu za to že mi dokázal nájsť odpovede ktorým som predtým nerozumel. Mať na všetky otázky odpovede a pozerať sa na svet z vyloženými nohami. Pri milovanej osobe čeliť svetu bez obáv a niekam odisť. Nájsť svetlo v celej panoráme a rovnováhu je mantrou života. Som za súčasný svet rád, lebo ma naučil ako sa v ňom nájsť. Naučil som sa v ňom jazdiť bez zbytočných omylov a to ma teší aj teraz. A som zmierený s tým že mi život nedá všetko čo by som chcel. Viem že môžem dostať niečo lepšie a to mi dodá vždy silu. Viem že mám predstavu o svete a že sa s tým čo príde vyrovnám.

Povedz to

Povedz to mi vraví moja vlastná duša, zobúdzam sa s pocitom premýšľania. Túžim zapadnúť alebo viac byť pochopený v tomto svete. Zavriem oči a uvedomím si že je tam určitá tma. Kladiem si veľa otázok a vravím si kedy tie pocity ustúpia. Nevypovedané myšlienky ktoré často nechávam za sebou, aby som sa postupne otvoril. Svetu a ľudom okolo seba, vypísať sa s pocitov ktoré sú silnejšie než ja sám. Lebo som bol v slepej uličke, mal som pocit že nikdy neuniknem. Unikol som s cesty ktorá ma vnútorne zväzovala a nikam ma neposúvala. Preto robím veci čo ma v živote robia šťastným a dávajú mi zmysel. Preto som začal nový štýl písania a postupne sa bude lepšiť. Zistil som že za celých 12 rokov som to robil spôsobom čo ma vyčerpával. Robil som to zle a veril som tomu ako to celý čas robím správne. Preto ma ľudia aj prestali čítať a menej sa o to čo píšem zaujímať. Musel som to zmeniť od základov a zadefinovať si jasný cieľ. Preto čoraz viac prestávam písať v reálnom čase a je dôležité ľudí na články pripravovať. Preto dané články nevyjdú v daný čas, ale v deň čo reálne určím. To že v nejaký deň niečo pripravím, neznamená že vtedy to bude von. Do určenia času vydania článku ešte môžem doladiť a upraviť drobné detaily. Už písanie nebude únavným a viac sa z neho budem tešiť.