Zlomiť

Na pokraji života sa niečo vo mne reálne muselo zlomiť. Mal som pocit každé ráno že sa budím vo vnútornej špirále neistoty. Moja duša bola zasiahnutá pocitmi ktoré som si myslel že sú mnou nahovárané. Byť silný každý deň bolo stále viac ťažšie a pociťoval som to neraz na žalúdku. Cítil som v sebe určité bolesti, ale jediné čo mi ako tak dodáva silu bolo dýchať. Stresovalo ma že čo všetko musím zvládnuť aby som sa mal naozaj dobre. Začali vo mne bojovať dve podvedomia jedno čo chcelo bojovať a druhé čo sa chcelo vzdať. Najťažšie bolo na mojom živote prijať kým vlastne som a moji priatelia to prijali o niečo lepšie. Autista si nevymyslí určité veci v živote s pasie, stále v živote bojujem za nejaký cieľ. Vedieť že môžem byť ľuďmi prijatý a že má môj život určitý zmysel. Stojí pri mne rodina aj v momentoch keď tu nikto iný nie je a cítil som to vo aj svojom vnútornom svete. Niekedy na mňa doľahol smútok a občas depresia pri premýšľaní či som v živote nezlyhal. Či som dokázal byť dobrým človekom rodine a aj priateľom čo ma majú naozaj radi. Kládol som si sám otázky či robím všetko správne alebo som sa v živote zmýlil.

Niekedy som premýšľal že pred tým čo som cítil utečiem. Ale neodišiel som, lebo je mi oveľa bližšie žiť v živote čo mi dáva zmysel. Často ma počúvanie hudby zachránilo, aby som nemusel premýšľať nad zložitými vecami. Občas sa s toho čo cítim nejako vyspievam, lebo hnev nikdy nič nevyriešil. Vzdialim sa niekedy aby som sa s pocitov reálne dostal. Aby som sa vrátil k sebe a povedal si že má zmysel byť dobrou osobou kvôli rodine a priateľom. Dáva mi silu objať ľudí a stretnúť ich náhodne na ceste mojim životom. Vážim si že môžem na tomto svete žiť napriek tomu ako to môže byť ťažké. Byť úprimným a neklamať môže byť tou najťažšou misiou na svete. Niekedy by som si radšej dal nohy do trávy a predstavil si svet kde nie je smútok. Svet kde sa nedá upadnúť do depresie a že sa dá byť v ňom nekonečne šťastným. Život mi dal veľa poznania aj v momentoch kedy som sa necítil v pohode. Každý deň pre mňa bol iným a diali sa v ňom emočne ťažšie situácie. Udržať si pokoj sa mi nie vždy podarilo moje vnútro bolo v prílišnom napätí. Ale napriek tomu som zostal človekom čo neodmietol nikomu pomoc a vždy rád pomôžem ak viem. Lebo dáva mi silu vedieť že v určitom bode života nie som úplne sám.

Viem že ako v živote kráčam po tichom kopci, tak preto aby som našiel seba. Na ceste pri ktorej si uvedomujem realitu a svoje možnosti čo v živote mám. Cítim aké mám šťastie že sú tu ľudia čo mi dávajú silu bojovať. Uvedomujem si že mám v sebe príliš veľa vnútorných strachov a bariér ktoré túžim často prekonať. Často moje oči nezostávajú suché ako si uvedomím že sa niečo nepodarilo. Napriek všetkým okolnostiam v živote chcem všetko zvládnuť bez sťažovania sa. Nevzdávam sa svojich snov napriek tomu že na začiatku boli veľmi vzdialené. Bez rodiny, priateľov a viery by som v skutočnosti nedokázal absolútne nič. Ale niečo sa podarilo aj samostatne a som na to veľmi hrdý. Často pochybujem či niečo zvládnem a príliš sa snažím držať pri zemi, lebo si uvedomujem že nechcem mať prehnané ego. Chcem zostať človekom čo bude milovaný ľuďmi a nič iné od života nepotrebujem. Príliš milujem ľudí a nechcem ich sklamať aj keď sa to podarilo a mrzelo ma to. To že mám určitý vnútorný svet neznamená že nemám city. Vnímam všetko vo veľkej intenzite aj keď to nie vždy dám najavo.

Po každej búrke viem že raz vyjde slnko a všetky mraky zmiznú. Som rád že sú aj ľudia čo zachránili moju dušu a pomohli mi pochopiť samého seba. Môj život bol plný zmien s ktorým som sa musel nejakým spôsobom vyrovnať aby mi bolo lepšie. Pravdou je že ak sa niečo stalo nikdy som neobviňoval za to ľudí. Ale na začiatku som za svoje pocity obviňoval Boha, mal som vtedy že za všetko nemôžem ja. Len skutočnosť bola iná a často som niektoré veci musel pochopiť aj cez seriály a hudbu. Život mi dokonale nastavil zrkadlo napriek tomu že v živote môžu prísť chyby. Netvárim sa ako človek ktorý by mal automaticky patent na pravdu alebo že viem všetko vyriešiť. Žiť v autenticite a v pravde som sa tiež musel naučiť čo trvalo veľmi dlho. Potreboval som aj spoznať ľudí čo tomu kým som rozumejú aj bez predsudkov. Ľudí čo sa človeku nevysmievajú a dajú človeku dôvod žiť. Veľa ľudí mi dalo dôvod mať radosť zo života bez toho aby som sa zlomil alebo zrútil. Len som začal zisťovať že pokoj v živote je dôležitejší než byť v úzkosti a v depresii.

Nezačal som písať preto aby to ľudom nejako ľudom ublížilo, ale aby im to niečo dalo a dojalo ich to. Aby si ľudia v tom písaní našli to čo inde nedokážu nájsť. V dobe celej jednostrannosti začali ľudia si hľadať informácie čo sú iné od hlavného prúdu. Žijeme v určitej korektnosti kde sú slová z určitých prejavov vystrihnuté s kontextu. Kde sa vyberie určitá časť prejavu a použije sa časť toho čo človek povedal. Nevníma sa celý kontext a sú ľudia čo takto robia žurnalistiku s pocitom že ju robia dobre. Ale sú medzi nimi aj tí poctiví čo si naozaj veci overia a nevytrhávajú s kontextu iba preto že by sa im to hodilo. Nezapájal som sa do nejakých svojich postojov, ale napriek tomu som veľa vecí vnímal. Kedysi sa liberalizmus a konzervativizmus akceptovali, teraz do seba kvôli odlišným názorom kopeme. Od slov sa čoraz prechádza do roviny násilia s cieľom človeku s ktorým nesúhlasíme ublížiť. Namiesto komunikácie s človekom voči ktorému vyjadrujeme nesúhlas to ide do nesprávnej roviny. A zároveň si uvedomujem že za tento stav v spoločnosti do veľkej miery môžu aj politici. To bol dôvod prečo sa toto napätie prenieslo do násilia. Ľudia očakávajú výsledky a nie iba sľuby spojené s ich bojazlivosťou. Potom prichádza určitá reakcia a ani jednu stranu tým neospravedlňujem. Ak je niečo nesprávne treba to pomenovať a je jedno či tým ľudom fandíme alebo nie.

Myslím si že ľudia boli zlomení a unavení s toho napätia v spoločnosti. Nenechať sa tým všetkým zlomiť je veľmi dôležité a ešte viac je dôležité sa nedostať do stresu. Ale nie vždy sa to dá tomu v rôznorodom svete myšlienok. Nikdy som neodmietal pokrok ak bol v prospech celej spoločnosti. Mám úžasných priateľov čo aj keď majú liberálnejšie zmýšľanie sú to skvelí ľudia. Často vnímam aj iné názory ktoré akceptujem, lebo aj ja som v niečom iný a tú nálepku si nesiem do konca života. Nezmažem ju a kedysi by ma to aj mrzelo, ale teraz som s tým viac vyrovnaný. Prijal som tento svet s tou najväčšou pokorou a s pocitom že každý deň aj tá malá zmena môže niečo zmeniť. A som rád že aj hudba mi pomáha k tomu aby sa mi aj to písanie tvorilo oveľa lepšie. Som vďačný aj za mnoho okolností čo ma dostali až sem a že som sa vnútorne nevzdal. Že môžem aspoň jednému človeku tým pomôcť a to je pre mňa tá najkrajšia satisfakcia.

Ďakujem všetkým ľudom čo mi porozumeli a pochopili ma ako to myslím. Že na konci všetci zistíme ako máme jeden spoločný cieľ. A ten cieľ nás ako spoločnosť dokáže veľmi spojiť čo sa potvrdilo. Ľudia sa vedia spojiť za správne veci aj keď ich môžu vnímať odlišne. Som rád že žijem v spoločnosti ktorá nie je rovnaká. V spoločnosti ktorá namiesto sedenia v kúte sa snaží vytvoriť hodnoty s ktorých môžeme čerpať všetci. Zároveň sa všetci vzájomne inšpirovať a povzbudiť sa s pocitom že to na tomto svete nie je až také zlé. A zároveň by som chcel povedať že ak cítite úzkosť a depresiu nebojte sa vyhľadať pomoc. Teraz je to oveľa jednoduchšie aj vďaka internetu. Človek nemusí niekde čakať dlho aby si na neho odborník čo rieši duševné zdravie našiel čas. Sú aj internetové poradne ako IPčko kde si človek môže nájsť všetko čo potrebuje. Ak sa cítite v živote zlomení existuje nádej a sú ľudia čo dokážu človeku naozaj pomôcť. V danom momente naberie ten život úplne nový zmysel.