Nehanbím sa

Pred rokom som videl výborný film ktorý bol podľa skutočnej udalosti a ku nej by som sa chcel vrátiť. Bol o dievčati ktorá verila v Boha a okolie jej viere vôbec nerozumelo. Napriek všetkým okolnostiam neprestávala veriť a šírila dobro. Bola z veriacej rodiny kde sa ku Bohu modlili. Môžem priblížiť o čom bol film, spomeniem tie zásadné body ktoré boli zásadné. Nielen film ale aj skutočný príbeh bol o Rachel Joy Scottovej ktorá si viedla denník, kde si zapisovala všetko čo počas svojho dospievania zažívala či to bolo dobré alebo zlé. Zo svojou vlastnou prirodzenosťou musela bojovať, napriek všetkému neprestala šíriť dobro a lásku až do posledného dňa. Udalosti filmu zachytávajú aj masakru na strednej škole, kde dvojica študentov zastrelila samopalmi dievča ktorá verila v Boha a jej kamaráta pred areálom školy. V školskej jedálni nastražili propanové bomby kde sa zdržiavalo čo najviac študentov. Prišlo o život 13 ľudí a 20 bolo zranených na čo poukazoval film v samotnom závere. Tento film mi dokázal nastaviť zrkadlo a začal som nad ním premýšľať. Môžem povedať že aj ja v neho verím možno inak, než by si ľudia vedeli predstaviť. Na viere je úžasné to že vďaka nej sa môžeme dotknúť viac ľudských sŕdc. Je dobré ak človek v niečo verí a nemusí to vždy súvisieť z náboženstvom. Niekedy je dobré si vypočuť svedectvá ľudí ktorým viera naozaj pomohla. Verím tomu že každý jeden človek sa môže rozprávať zo samotným Bohom. Nejde o to či je niekto slabší alebo silnejší kresťan. Je to o tom čo má človek naozaj v srdci a na tom naozaj záleží. Ja verím tomu že človek môže šíriť dobro aj cez samotnú vieru. Ja som bojoval s tým že či v niečo verím, ale potom mi pár ľudí ukázalo že je potrebné veriť. Treba veriť nie fanaticky, ale preto že je to prirodzená súčasť nás ako spoločnosti. Človek by sa nemal báť o svojej viere rozprávať, teda ak to vnútorne cíti.