Archív pre 5 januára, 2023

365: 2012 – 2022 – Keď svetlo vstúpi do našej duše

5. januára 2023

Keď svetlo nám dokáže svietiť na cestu, ukáže nám kadiaľ treba kráčať. Vďaka nemu si uvedomíme že život má zmysel. Uvedomíme že nie je nič čo by sa nedalo zvládnuť. Nikdy nebudeme osamotení lebo budeme poznať smer. Vieme že na ceste životom stretneme ľudí čo nám zlepšia deň. Ukážu nám že to čo je pozitívne v živote často preváži. Vieme že existuje nádej ktorá nám vleje do duše istotu ktorú potrebujeme. Ak veríme tak nás samotný život odmení tým že budeme cítiť pocit šťastia. Do našej duše sa dostane svetlo a láska ktoré nás vnútorne upokoja. Nebudeme na to sami, lebo budeme vedieť že ktokoľvek koho máme radi za nami stojí. A netreba sa báť veriť, lebo viera každému môže dať zmysel. Treba tomu dať čas a všetko sa prejaví postupne, lebo vždy to tak bolo. Keď svetlo vstúpi do nás, uvedomíme si skutočnú cenu života. Naša duša je ako oceán v ktorom prúdia von tie najkrajšie emócie ktoré reálne máme. Naše vnútro sa dokáže okamžite naplniť veľmi krásnym a žiarivým svetlom. Vďaka tomu svetlu sa cítime šťastným a naplneným dojmom. To čo je vo vnútri bude vždy oveľa silnejšie než to je navonok. Mne do veľkej miery tento proces pomohla pochopiť meditácia od Anky Repkovej ktorá sa týkala uzdravenia nášho vlastného vnútra a ktorú môžem prakticky každému odporučiť. Uverme tomu že svetlo predstavuje to čo je pozitívne. Vďaka nemu ľudom toľko lásky koľko len naozaj vieme. Je dôležité aby sme načúvali tomu čo je v našom vlastnom vnútri a to nás navedie na správnu cestu.

Anti-hrdina

5. januára 2023

Občas sú dni kedy svojmu vnútornému svetu čoraz viac prestávam rozumieť. Mám pocit že v tomto svete som príliš dobrým človekom a bojím sa že tým okolo seba sklamem ľudí. Uvedomujem si že svet je úplne iným miestom než tomu bolo na začiatku. Nikdy nebolo potrebné si v živote niečo priznať, len občas sa cítim ako anti-hrdina ktorý sa vo vnútri najradšej chce vzdať. Keď už nie je až taká veľká potreba v živote niečo skutočne dokázať. Keď v určitom momente cítim ako môžem čímkoľvek zabrzdený a v skutočnosti to veľmi neovplyvním. Vo svojej piesni spieva Taylor Swift že či ona sama nie je tým problémom a ja občas nad tým musím premýšľať tiež. Že či nie som v skutočnosti problémom pre tento svet ja sám. Pravdepodobne to tak môže byť, lebo cítim ako je potrebné sa odkloniť od stereotypov v spoločnosti. Niekedy je svet iným než v skutočnosti dokážem očakávať. A cítil som dni kedy ma v mojom vlastnom vnútri bolela duša.

Niekedy som cítil že úzkosť a pocit bezmocnosti dokážu byť silnejšie. Najradšej by som kričal a všetko zo seba dostal von čo ma tlačí ako guľa na nohe. Čím som starší tak si uvedomujem že očakávania narážajú na samotnú realitu. Aj keď som za všetko v živote vďačný niekedy ma prepadnú pocity ktoré nie sú dobré. Občas cítim obavy že čo všetko v živote sa bude diať a ako ma to znova ovplyvní. Niekedy sa bojím že môžu v živote straty ktoré emocionálne nezvládnem. Uvedomujem si že od života nechcem až tak veľa ako kedysi. Lebo si uvedomujem že všetci ľudia okolo mňa sú šťastní, len ja cítim že mi niečo v skutočnosti chýba aby moje šťastie bolo kompletné. Okrem jednej veci je všetko perfektné, ale uvedomujem si že keď sú problémy tak mi nikto okrem rodiny na pomoc nepríde. Lebo môj život je aj o tom, aby som sa vyrovnal z vecami sám. Preto sa nepovažujem za hrdinu ktorý všetky problémy vyrieši šmahom ruky. Keď niečo v mojom živote prišlo nikdy som pred tým neutekal.

Vždy to bolo mnou a všetkými tými vecami ktoré som vo vnútri prežíval. Nikdy to nebolo úplne jednoduché so mnou a pravdepodobne to tak so mnou nebude mať nikto. Lebo sa snažím vo svojom živote odovzdať veľké množstvo dobra a často mi to berie sily. Keď človek niečo robí buď tým vyvolá pozornosť alebo to tých ľudí v skutočnosti uspí. Premýšľal som že začnem používať explicitné slová, ale nikdy som ich nepoužil a nebude to potrebné. Ale uvedomujem si že niekedy aj pozitivita sama o sebe dokáže uspať ľudí a spoločnosť. Ja som si uvedomil aj pri pozitívnych textov, ktoré sa zo strany ľudí netešili veľkému záujmu. Ľudia takéto texty nemajú radi a ani ja necítim v určitom momente autenticky. Nie som človek čo by silou mocou potreboval niečo predstierať. Aj ja si mám právo priznať že sa dokáže skutočne zmýliť. Preto sám o sebe nedokážem povedať že by som bol super, lebo to musia povedať iní až tak tomu uverím. Život je jedno veľké koleso ktoré sa nikdy neprestane točiť. Vždy sa všetko v živote bude meniť v závislosti od pocitov ktoré v sebe mám.

Sú momenty kedy sa bojím že všetky perfektné veci časom skončia. Áno neraz počúvam ako sa s tým všetkým musím vyrovnať. Ale ja sa vyrovnávam takpovediac po svojom a takpovediac to ide prirodzene. A to nie je tým že som autista a ani sa na svoju diagnózu nebudem vyhovárať. Je to mnou a tým koľko vecí v živote ma v skutočnosti ovplyvňuje. Niekedy jediná vec ktorej sa najviac bojím že sklamem rodinu a priateľov. Bojím sa že niekedy nedokážem naplniť všetko čo sa odo mňa naozaj očakáva. Lebo už nie som naivné dieťa ktoré každému skutočne verilo. Preto niekedy som vo svojom vnútri ponorený vo svojom svete. Niekedy sa bojím že moje myšlienky nepochopené a že im niekto bude smiať. Niekedy by som rád niečo povedal, ale sú momenty kedy sa bojím že to skôr ublíži než pomôže. Aj dobrí ľudia dokážu mať svoje zraniteľné miesta a ja ich tiež mám. Preto je niekedy ťažšie vyjadrím čo v skutočnosti cítim. Ako mám veľmi rád svoju rodinu a ľudí okolo seba.

To že človek má sny neznamená absolútne nič, treba niečo reálne urobiť. Preto moja cesta životom ku snom bola extrémne náročná a všetko niekedy trvá istý čas kým to príde. Ja nelúsknem prstom a všetko okolo seba naozaj mám, lebo realita je iná. Ale po tom všetkom som za to naozaj vďačný. Môj život nie je absolútnou samozrejmosťou, lebo občas cítim že ak sa potrebujem posunúť v živote ďalej musím sa s tým dopredu poradiť a povedať o tom. Lebo určite keby som sám, tak by veľká časť krokov bola nezávislejšia. Ale napriek tomu som vďačný že dostávam dôveru a niektoré veci môžem robiť samostatnejšie. Ale keby sa nehrá a som rád ak sa vo svojom živote dokážem cítiť užitočne a byť prínosom pre ľudí. Na ničom inom mi v živote nezáleží viac, ako niečo pre ľudí znamenať. Veľkosť človeka nie je v tom že si prizná všetky dobré stránky, ale treba si priznať aj svoje nedostatky.

Človeku ľudia uveria iba vtedy ak prestane s chválenkárstvom. A ja som šťastný že môžem byť do veľkej miery realistom a pomenovať svoje pocity. Lebo pomenovať veci je skutočná odvaha a to je podstatné. Nikdy som netúžil byť pesimistom alebo optimistom, ale skôr som túžil byť niekde v strede. Žiť realitu zo všetkým pekným a zároveň aj zradným. Vlastne za každé obdobie v živote som vďačný aj za to kedy neboli veci v pohode. Aj momenty kedy som si poplakal a bolo mi veľa vecí ľúto tak v živote naozaj boli potrebné. Preto som sa navonok snažil byť v poriadku, aby som neznepokojil ľudí. Necítim som sa ako človek ktorý má na každý problém riešenie, lebo to tak nie je. Umenie života stojí na tom priznať si veci okolo seba. Som vďačný za možnosť žiť v realite ktorá môže byť dobrá a aj zlá. Lebo keby je všetko iba dobré, tak by som za nič nedokázal byť vďačný. Všetko by bolo pre mňa samozrejmé a takýto život by nerád žil.

Som vďačný že aj keď pár ľudí o mne vie všetko zostali pri mne. Sú to ľudia ktorým na mne naozaj záleží a nastavujú mi zrkadlo. Pravdepodobne takúto skupinu okolo potrebujem, aby som veril že môžem byť dobrým človekom. A vždy sa teším ak robím veci ktoré mne naozaj dávajú zmysel. Aj keď sa niekedy zmýlil, tak to určite nerobím cielene. Preto sú momenty kedy sa nerád zamotávam do vysvetľovania pri ktorom by som musel klamať. Ak budem cítiť že je niečo inak, tak to nedokážem oklamať. Život mi nastavuje zrkadlo každý jeden deň. Každý deň sa učím čo môžem v živote urobiť lepšie. Neviem že či veci ktoré môžem robiť budú naozaj lepšie, ale veriť tomu môžem.