Komu veriť

Niekedy nás život postaví pred určitú životnú otázku že komu veriť. Občas nevieme ako to v skutočnosti môže byť, lebo potrebujeme na to prísť sami. Aj ja som potreboval prísť na to komu v skutočnosti veriť. Ľudia ktorých spoznávam sa nestanú okamžite moji kamaráti, občas prídu skúšky ktoré to kamarátstvo preveria. Ak tie skúšky sú zvládnuté vtedy môžem začať niekomu veriť. Ak je kamarátstvo založené na neustálych výčitkách a na tom že ako treba človeku vytknúť takmer každú chybu aj tú najmenšiu tak to vtedy nemá absolútne žiadny zmysel. Toto je problém že často riešime životy druhých a to ako by mali žiť, ale my sami podľa toho žiť nevieme. Takéto veci sa môžu diať aj v rodinách nie vo všetkých samozrejme. Môže prísť neustále súdenie a výčitky ktoré často nemajú konca kraja. A tými výčitkami často je v človeku niečo zabité, človek v seba absolútne stratí dôveru a je ostražitejším. Často človek počúva rady o tom ako má žiť život, ale súčasná generácia je iná a ťažké je ju pretvoriť na určitý obraz. To že niektorí ľudia žili inak, tak neznamená že tak budú žiť aj ľudia v súčasnom svete. Ja verím že existuje dobro v spoločnosti, ale viem že si musím dávať pozor. Lebo nie všetci ľudia to myslia úprimne a človeka budú súdiť aj za to ako vyzerá. A ešte aj tá pochvala vzhľadu môže skôr ublížiť než pomôcť. Či je človek chudý alebo pri sebe je úplne jedno lebo človek bude za to aj tak súdený. Niekedy aj slová z dobrým úmyslom môžu v skutočnosti bolieť. Verím mame a pár ľudom čo ma podporujú na ceste životom. Ľudom vďaka ktorým sa posúvam a idem v živote vpred. Lebo viem že len pokojní ľudia môžu môj život urobiť lepším a nie tí čo mi len stále niečo len vytkli a nikde by som sa vďaka nim neposunul. Lebo veľa vecí v živote ma mrzelo aj keď som sa snažil byť akokoľvek silný. Boleli výčitky ktoré nie vždy museli byť oprávnene že prečo som niektoré veci urobil ako som urobil a nedokázal som sa nijako brániť. A myslím si že by som sa nedokázal voči niektorým veciam brániť ani teraz. Niekedy doslova žijeme v úzkostnej dobe, bojíme sa o druhých a oni sa boja o nás. Ale niekedy sa toto neustále bátie nás nijako v živote neposúva. Dajme ľudom uistenie že všetko bude v najlepšom poriadku a naozaj to tak bude. Nebojme sa ľudom dať priestor aby niektoré veci zažívali aj samostatne. Dajme im šancu, ako dávame šancu takmer každej jednej maličkosti. Ak budeme stále používať tie úzkostné formulky, tak oni to budú používať keď budú mať svoje vlastné deti. A práve tieto úzkostné pocity a strachy v človeku potláčajú tú prirodzenú možnosť reálne rásť. Lebo sa bojíme, chceme chrániť ľudí okolo seba než aby sme ich nechali vzlietnuť. Držíme im krídla a nechceme ich nikde pustiť a tým im ukazujeme že voči nim pociťujeme nedôveru. Človek by mal robiť veci ktoré sám chce a nie tie do ktorých je niekým nútený. Nesmie sa stať niečím rukojemníkom, lebo toto tiež nemusí byť dobré. Pomôžme ale nepoučujme ľudí ako majú žiť svoje životy, lebo aj tak si každý človek zvolí vlastnú cestu komu a čomu bude veriť. Ja som vďačný za tú svoju cestu životom, pri ktorej viem že môžem veriť správnym ľudom čo ma skutočne povzbudia a dajú mi nádej vďaka ktorej sa môžem rozvíjať ako človek.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

%d blogerom sa páči toto: