Normálny život

Všetci chceme aby určité veci dávali zmysel a aby sa nejako diali prirodzene. Veci do ktorých sa nebudeme musieť tak často nútiť, aby sme poznali čo je skutočná hodnota života. Moja životná filozofia je často spojená s mojou obľúbenou hudobnou reláciou Bez Pózy a najme sloganom kde je spomenuté že ak je niečo dobré ako napríklad hudba tak to nepotrebuje pózu, aby to nejako zaujalo. Princíp toho celého je v tom že človek si k tomu dobrému často nájde cestu aj sám. Ja tiež si nájdem cestu k tým správnym veciam bez toho, aby mi ich niekto nasilu vnucoval. Proste keď je niekto sám sebou, tak k tomu zbytočnú pózu nepotrebuje a nepotrebuje si nejako inak hladiť ego. Viesť správny a normálny život nie je žiadne klišé, ale je to niečo skutočné čo chce azda každý. Nie všetci potrebujú zdieľať jednu filozofiu a snažiť sa riadiť vyslovene tou druhou. Niekedy možno stačí sa nechať správne viesť a najme sa vedieť správne nadýchnuť. Najme v živote je dôležitejšie sa zamerať na pozitívne očakávania do budúcnosti a na to ako ich uskutočniť.

Náš najväčší problém pri ceste za normálnym životom je naše prílišné myslenie. Tak veľa myslíme až nás to brzdí v uskutočnení našich snov čo máme. Často sa učíme že pozitívne myslenie nám môže nejako pomôcť, ale nikto nám nepovedal aké sú skutočné riziká. Ako je správne keď to človeku myslí a keď dokáže na niektoré otázky reagovať dostatočne razantne. Ale v rámci myslenia sa musí určiť istá hranica kedy je to v poriadku a kedy je to skutočne za čiarou. Lebo vďaka prílišnému mysleniu sa akurát môžeme dostať do jednej veľkej emočnej pasce s ktorej už nikdy nebude únik von. Ako je správne myslieť pokiaľ je to niečo rozumné, ale niekedy je lepšie nemyslieť. Najme ja si na to o to viac musím dávať pozor a vždy si vravieť že zmysluplný život sa dá prežiť aj bez prílišného myslenia.

Aj skvelá speváčka Sima Martausová ktorej koncert som zažil spieva o normálnom živote a o tom že by sme si mali viac vážiť tých maličkostí čo skutočne dostávame. Všetko sa berie príliš povrchne a často niektoré veci sa stávajú neosobnými. Niekedy nezáleží na ničom inom ako mať neskazenú dušu a keď naše myšlienky budú plné nádeje a ktoré motivujú aj ostatných. Len sa naháňame za všetkým a v skutočnosti ani nežijeme len prežívame každú jednu sekundu. Dnes keby niekto povedal že chce normálny život plný pokoja, tak toho človeka maximálne vysmejú a povedia mu že toho sa pravdepodobne nedočká. Mať normálny život neznamená sa vnútorne uspokojiť a okamžite stagnovať, ale nájsť vo svojom živote tú zlatú rovnováhu ktorá náš svet dokáže robiť lepším. Ja prakticky tiež keď vstanem tak na nič iné ani nemyslím, len si prežiť určité veci v pokoji a v šťastí.

Na ničom inom nezáleží len sa naučiť život v pokore a vo viere v lepšie zajtrajšky. Ak sa niečo nepodarí v jeden deň, tak sa to môže podariť v ten druhý deň. Len sa vnútorne nejako mentálne nastaviť, aby sme každú situáciu dávali bez problémov. Aby sme pochopili že ak chceme normálne žiť, tak si musíme splniť všetky povinnosti čo skutočne máme. Najlepšie je to neodkladať na zajtra alebo na ktorýkoľvek iný deň, lebo sa nám to môže časom vypomstiť. Človek ktorý má bohatstvo vo svojom srdci, tak nič iné ku šťastiu potrebovať nebude. Nepotrebuje mať slávu, veľa peňazí a uznanie od druhých to je iba taký bonus k tomu všetkému. Nie vždy všetko čo k nám v živote prichádza tak reálne aj potrebujeme. Potrebujeme len tie jednoduché veci a počúvať tie krásne čarovné slová, ktoré možno hovorím až príliš. Ale o to podstatnejšie je aby tie slová hovorilo čoraz viac ľudí hovorilo, nielen iba ja.

Napriek všetkému čo v živote deje, tak ho žijem ako najobyčajnejší človek. Ak keď sa mi niečo podarí, tak sa neuspokojím a vždy skúsim či sa mi nepodarí niečo ďalšie. Nestaviam si svoje ego na tom že som lepší než ostatní ľudia a ani to nemám za potrebné. Len žijem tak ako najlepšie viem a v rámci svojich možností čo mám. Ten svoj normálny introvertný život milujem a vôbec ho neľutujem, lebo vďaka nemu si vážim veci ktoré sú väčšinou pre ľudí samozrejmosťou. Uvedomujem si stále viac a hlbšie že v živote sa oplatí bojovať aj keď si to niekedy ani nepripustím a sa nie vždy nad tým zamyslím. Viem že si ľudia povedia že som ako všetci normálne zdravo uvažujúci ľudia, ale napriek tomu viem že je niečo chybné. Viem že kedykoľvek robím starosti ľudom ktorých mám rád a viem že to nie je cielené. O ľuďoch čo sú nejako bláznivý a ktorí sa vymykajú kontrole im hovoria že sú autisti. Ja som sám o sebe taký a nemusím zrovna robiť nejaké bláznovstvá. Len viem že som v tom svojom svete a stále sú momenty kedy budem potrebovať vnútornú oporu. Vždy budem potrebovať pochopiť že všetko sa deje kvôli tomu aby som sa cítil dobre.

Viem že v autistickom svete je umením žiť normálne a tak aby som bol prínosom. Často počúvam ako ma ľudia majú radi, len sú chvíle akoby som to vnútorne necítil. Ja mám tiež rád ľudí a nepochybujem o ich skutočnej dobrote, len cítim v sebe tú bublinu v ktorej často môžem zostať úplne sám. Niekedy to tak cítim aj pri množstve ľudí ktorých počas života stretávam. Len nejako v tichosti sa učím splynúť s nimi a byť súčasťou toho davu ktorého som sa kedysi tak bál. Dlhšie mi trvá nájdem niekoho kto mi reálne porozumie a kto ma nejako dokáže skutočne nasmerovať. Nejako nie vždy vnútorne poviem čo skutočne cítim, lebo tie obavy s nepochopenia sú silnejšie. Lebo viem že kedy to pravdepodobne poviem, tak všetkých okolo seba sklamem a zostanem v tom boji sám. Ale rád počúvam a hltám nové myšlienky vďaka ktorým sa niečo skutočne naučím. Rád zažívam koncerty a celú tú atmosféru ktorá je okolo nich a nevadí mi ani ten veľký dav. Lebo ten dav medzi ktorým to môžem zažívať je tým skutočne najlepším. Tie pocity keď môžem niekomu fandiť a môžem tých ľudí bude vždy najviac a je to niečo čo sa mi zapísalo do života.

Ale napriek všetkému som rád že si ten život môžem prežiť pokojne. Napriek tomu že niekedy prídu stresy, emočné stavy a pocity ktorým sa nedokážem vyhnúť. Som rád že môžem vstať a povedať si že zakaždým dostávam novú šancu. Každý deň človek môže začať odznova a tieto paradoxy mám veľmi rád. Preto som rád za ten normálny život a za to že som vedený k určitým hodnotám. Že proste v tomto svete nerobím nejaké rozdiely ale každého sa snažím rovnako pochopiť. Snažím sa vždy nájsť medzi tým dobrým a tým zlým, aby som stále rozoznával a dával si neustále pozor. Viem že chcem všetko stihnúť dokým mám čas na tomto svete, lebo ktorýkoľvek deň môže byť mojim posledným a všetko sa môže v danú sekundu zmeniť. Môže prísť čokoľvek a ja viem že keď niečo vážne príde, tak už na to vnútorne budem pripravený a budem sa snažiť byť silný. Budem vedieť že všetky výzvy života ktoré reálne prídu nejako zvládnem a poviem si neskôr že skutočne dávali zmysel.