I.O.U. (Ilúzia, Obavy, Uzavretie)


Je čas otvorene priznať že čo sa počas tých 11 mesiacov dialo a pravdepodobne sa deje. Nikdy som si nemyslel že sa dostanem do stavu vo svojom živote kedy si prežijem určitú životnú traumu. Niekedy som cítil že blackout vo mne je tak silný a bol tak silný že som nad tým nedokázal mať kontrolu. Nikdy som si nemyslel že ma jedna udalosť v živote môže emotívne zobrať a že sa budem s ňou zmierovať tak dlhý čas. Premietlo sa to do môjho života vo veľkej miere a tak veľa vecí sa vo mne dokázalo zmeniť. Ten pocit keď zrazu tá radosť je okamžite preč a zrazu v človeku niečo svojim spôsobom zomrie. Vo mne to zomrelo a nikdy sa to už nedokáže vrátiť späť, len túto skutočnosť prijať je bolestivé. Viem že vďaka nej už nie som tým človekom akého ma ľudia reálne poznali, lebo si viac uvedomujem vážnosť života. Nesmejem sa na veciach ktoré nedávajú zmysel, ale ani na vtipoch ktoré sú mimo môjho chápania. Len si uvedomujem že prítomnosť človeku počas života bude neskutočne nakladať a nikdy to nebude iné. Ako som sa psychicky zrútil, tak na istý čas do môjho života prišla depresia a bolo to najťažšie obdobie života. Stále sa dá ťažko akceptovať fakt že keď sa niekto obesí a Chester tak ukončil svoje vnútorné trápenie. Prvé mesiace boli po 20. júli tie najťažšie, ale vždy si spomeniem na to že vďaka mojim rodičom sa mi splnil môj životný sen. Že som videl Chestera ešte keď žil a keď odohral svoj najlepší koncert aj keď s veľkej diaľky. Ale aspoň si môžem povedať že som to ešte dokázal stihnúť kým bol čas a možnosť.

Keď prišla depresia a ten smútok, tak som na istý čas cítil že nemám radosť zo života. Že prišiel daný moment čo v skutočnosti zmizol a už sa nikdy nevrátil. Bolo šialené vidieť že sa zrazu v mojom vnútri objavila jedna veľká čierna diera, ktorá sa len ťažko zacelovala. Vedel som že v živote sú určité procesy s ktorými sa vyrovnáva veľmi dlho. Moja myseľ bola úplne v takom stave že sa to miestami nedalo ovládať a dalo sa to prirovnať k časovanej bombe ktorá mala vybuchnúť, ale v skutočnosti nevybuchla. Vedel som že to čo sa deje vo vnútri ma buď dokáže zlomiť alebo ma to vnútorne posilní. Potom som si nejakým spôsobom začal o svete určitú ilúziu, ktorá priam nezapadala do tohto sveta. Začal som si predstavovať že ľudia čo nie sú medzi nami stále žijú, miestami som nedokázal uveriť že tu Chester nie je. Miestami som sa cítil ako nejaký paranoik a nič mi nedávalo zmysel. Zrazu som mal pocit že sa celá tá skladačka zrútila do absolútnej priepasti. Ten pocit bezmocnosti že sa s tým nedá absolútne urobiť bol najhorší. Často sa zdá že osud máme všetci vo vlastných rukách ale zasiahnu tí vnútorní démoni a povedia čo treba robiť. Samozrejme navedú človeka na zlú cestu a tá cesta často môže viesť ku samotnej smrti. Často to riziko je tak veľké že tá emocionálna bolesť bude vždy silnejšia než tá fyzická. Zrazu sa vo mne prevrátila myseľ a v jednom momente som mal pocit že Chestera vidím takmer všade.

Miestami som bol v takom stave že som nedokázal počúvať Linkin Park napriek tomu že je to moja najobľúbenejšia skupina od mojich 10 rokov. Vedel som že keby si niečo vypočujem tak sa rozplačem a najme keď mi tá hudba sa pomáha vyrovnať s vecami okolo života ako takého. Proste ten žiaľ bol vtedy taký obrovský že to kompletne zasiahlo moju dušu. Aj keď navonok sa vždy snažím pôsobiť nad vecou a vyrovnane lebo nechcem ľudí nejakým spôsobom znepokojovať a pridávať starosti. Často sú v živote veci ktoré človek nemôže povedať naživo, lebo sú veci čo ťažko je povedať s očí do očí. Najme keď je to nejaká emocionálna záležitosť ktorá s človekom dokáže okamžite zamávať. Potom som mal pocit že som videl iba tmu a to svetlo na konci tunela stále v diaľke nebolo vidno. Ako dá sa zmieriť s určitými vecami a po určitom čase ich prijať, ale nie je to tak zo všetkým ako sa zdá. Rád by som dokázal uveriť tomu že je to naozaj tak, ale viem že to už iné nebude. Dlho som sa učil prijať túto skutočnosť a viac sa zameriavať na svoj vlastný život. Ale potom začali vznikať obavy že či moja obľúbená kapela bude pokračovať v kariére alebo skončia. Dodnes tie obavy cítim a ak príde to osudové rozhodnutie tak jediné čo budem musieť urobiť je ho akceptovať. Niekedy sa obávam aj reálneho života a budúcnosti v ňom ešte viac než sa zdá. Tie moje pocity sa často lámu a že nech sa čokoľvek udeje tak to bude pravdepodobne bolieť.

Prerástlo to do stavu kedy som sa vo svojom vnútri úplne uzavrel. Ako stále dokážem žiť svoj život napriek okolnostiam, ale viem že bola jedna vec o ktorej by som pravdepodobne nikdy nehovoril. Skôr som sa sústredil v živote iba na to pozitívne aj keď to nie je vždy ľahké ako si to dokážem dakedy predstavovať. Nebál som sa o určitých veciach hovoriť, ale téma Linkin Park bola v danom momente úplné tabu. Ale už som v takom bode že už si Linkin Park vypočujem, ale ešte stále to nie je také ako by som chcel. Postupne som sa učil aké je to vyrovnať sa s tým keď si niekto siahne na život. Je to niečo čo trvá istý čas a nedá sa s tým tak zmieriť ako keď niekto odíde po vážnej chorobe. Je to úplný rozdiel a potom veľa mladých ľudí rozmýšľa že spravia presne to čo ich obľúbený interpret. Proste toto je tá najväčšia chyba akú môže mladý človek ako taký spraviť a myslím si že by Chester nechcel aby si mladí ľudia siahali na život. Lebo on mal na to skutočný dôvod, zatiaľ čo väčšia časť mladých si tými vecami reálne ani neprešla a dúfam že nikdy neprejde. V skutočnosti samovražda nie je žiadne riešenie ako si všetci môžu myslieť, len je to finálne ukončenie života. Nech sa čokoľvek v živote udeje, tak sľubujem že ja tu budem vždy pre každého kto to bude potrebovať.

Ak niektorí mladí ľudia sa pre toto radikálne rozhodnutie rozhodnú, tak nech sa obrátia na mňa a ja im to nejako vyhovorím.  Aspoň sa o tom reálne pokúsim ako sa najlepšie bude dať, ale viem že nie všetkým budem vedieť pomôcť. Lebo viem že aká je depresia a že pri nej skutočne si musí dávať pozor sám na seba. Proste je to veľký emocionálny stav, ktorý nedokáže nikoho nechať chladného. Je to stav o ktorom by mala mladá generácia hovoriť lebo iba tak sa bude dať predchádzať ďalším úmrtiam. Náš život je niekedy tak krehký že je potrebné, aby sme si to každý jeden deň uvedomili. A je úplne jedno či je človek chudý alebo pri sebe, lebo každý z nás má problémy čo musí riešiť. Len je podstatné určité veci v spoločnosti pomenovať, lebo iba takto sa dá dostať ďalej. Viem že niektorým ľudom určité veci pôjde ťažšie čo absolútne chápem, ale depresia a psychická trauma sa dajú prekonať. Vždy pri každej možnosti môže existovať nejaké riešenie, ale všetko si vyžaduje určitý čas a nikdy nič nepríde samo. Len si to vyžaduje viac trpezlivosti a všetky tie správne veci sa reálne udejú. Len je dôležité sa pozrieť pravde do očí skôr než budeme robiť nejaké závery.

Ako prišiel čas kedy som s určitou situáciou postupne začal vyrovnávať, začal premýšľať nad pozitívnejšími vecami. Začal som si premietať v hlave že aj tie najťažšie situácie sú tu nie na to aby nám ublížili, ale aby nás nejako posilnili. Potom som začal počúvať Mikeove texty ktoré mi pomohli sa zo všetkým postupne vyrovnať, lebo iné východisko som ani nedokázal vidieť. Len som vedel že existuje určitá cesta ktorá môže byť v skutočnosti správna, len je podstatné si ju zvoliť. Tá cesta sa postupne človeku otvorí sama a všetci prídeme sami na to, ako na tom reálne sme. Viem že ak sa treba s niečím vyrovnať, tak sa s tým treba vyrovnať postupne. aj keď cítim ešte žiaľ, ale už to toľko nebolí a postupne verím že existuje nejaká nádej. Lebo tá nádej ma často drží pri živote a vtedy si poviem že všetko v mojom živote má zmysel. Nestratil som ten zmysel, len pravdepodobne vo mne dozrelo úplne iné ja ktoré si viac uvedomuje. Prišlo so mnou úplne niečo iné čo predtým som ani tým nedokázal ani nejako vidieť. Stal sa zo mňa väčší realista a viac si uvedomujem že ako život dokáže byť krehký. Niekedy stačí jedna sekunda aby sa všetko dokázalo zmeniť a prevráti nám to život na ruby.

Nepíšem to preto aby som moralizoval alebo mudroval, ale skôr sa snažím poukázať na určité veci. Na to že v živote sa dá zo všetkým postupne vyrovnať ale nemožno očakávať že všetko príde okamžite. Viem čo cítia fanúšikovia Linkin Park a ja som tiež cítil zle, tak zle že sa to ani nedalo vyjadriť slovami. Boli tam všetky pocity čo bežný fanúšik dokázal cítiť od depresie, psychickej traumy, strachu, neistoty a prázdnoty. Ale niekedy je potrebné aj takéto pocity cítiť aby sme dokázali byť vo svojom živote silnejší. Lebo keby cítime iba tie pozitívne pocity tak berieme svoj život ako samozrejmosť. Preto viem že radšej nebudem svoj život brať ako samozrejmosť a byť pripravený na každú jednu situáciu čo príde. Lebo keď je človek na určité situácie pripravený, tak oveľa ľahšie predíde samotným problémom. Ak sa s určitými vecami dokážeme vyrovnať tak budeme oveľa silnejšími ľuďmi než si sami myslíme.

Reklamy

1 Comment »

  1. uzasny clanok plny citu, no aj rozumu


RSS Feed for this entry

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

%d bloggers like this: