Uprostred ničoty

Prestávam sa vnútorne spoznávať,

lepšie by bolo pred všetkými utekať,

možno nie vždy je únik riešenie,

ale občas mám pocit že niet nádeje,

možno už mám ten najlepší vek za sebou,

ťažké je všetko riešiť s chladnou hlavou,

stojím uprostred a neviem či na správnom mieste,

často počúvam ako bude raz na tomto svete dobre,

niekedy už neviem napísať ani zmysluplný text,

neviem niekedy že či by vôbec zaujímalo svet,

neustály kráter pochybností ktoré sa nedajú zmazať,

v živote sa učím aké je v danom momente zlyhať,

stres a neistota mi postupne podlamujú kolená,

už pomaly neviem že aké mám nájsť správne slová,

radosť sa často strieda zo všetkými možnými pocitmi,

čudujem že vo mne všetky tie pocity nevybuchli,

vravím že by bolo lepšie byť vo vnútornom kľude,

ale viem že ma bude niečo stále držať v pozore,

občas treba od problémov skutočne uniknúť,

ale niekedy už neviem kam reálne ísť,

nie vždy sú momenty kedy ide myslieť pozitívne,

keď v skutočnosti prevláda určité napätie,

možno nie vždy budem ideálnym človekom,

môže sa zdať čudné ak sa raz rozplačem,

raz ma prepadajú tie najrôznejšie stavy,

prajem si aby prešli ako také sny,

usmievam sa napriek všetkým veciam,

lebo inak to už v skutočnosti nedokážem,

už ani sám neviem kde treba nájsť silu,

že či v sebe nájdem ešte štipku rozumu,

hudba sa stáva pre mňa liekom na všetko,

na všetko na čom mi veľmi záležalo,

s ňou nepadám do obyčajnej tmy,

veľmi sa sústredím na rôzne texty,

zavriem oči a premýšľam nad tým všetkým,

potom si vnútorne poviem kedy sa zobudím,

ráno s myšlienkami ktoré nedokážem vysvetliť,

kráčam a snažím sa nechať niekam viesť,

napriek všetkému stále ešte žijem,

na pekné momenty nikdy nezabudnem.