Eutanázia


Dlhšie som si odkladal článok o eutanázii, lebo som si chcel utvrdiť určité informácie a zamerať sa aj na jeden prípad ktorý otriasol Slovenskom. Najväčší problém dnešnej spoločnosti je ten, že nevie ako sa má postaviť k tomu a že či to má odsúdiť alebo prijať. Vznikajú voči tomu aj rôzne predsudky, že človek ktorý prijme eutanáziu a ten čo ju vykoná, tak je automaticky vrahom. Pre eutanáziu sú rôzne definície, niekto to nazýva dobrá smrť a niekto asistovaná samovražda. Sú situácie kedy tá eutanázia môže byť aktívna alebo pasívna, tá aktívna je priame usmrtenie človeka smrtiacou injekciou a tá pasívna je že sa tomu človeku už neposkytuje dostatočná starostlivosť, teda prestanú sa tomu človeku podávať lieky a živiny. Ďalšia fáza eutanázie je, že ten pacient o ňu dobrovoľne požiada alebo keď je proti jeho vlastnej vôli. Väčšina ľudí pod tým pojmom rozumie zabitie človeka, ale keď človek ťažko trpí a je v neznesiteľných bolestiach, tak je eutanázia tým najkrajnejším riešením. Ťažko je povedať či to je dobré alebo zlé, lebo najlepšie to vie zhodnotiť príslušná rodina toho pacienta. Ja dlhšie som sa snažil si voči eutanázii ako takej utvoriť reálny a neskreslený názor, lebo málokto sa k tomu vyjadruje a určite musí nastať nejaká reálna diskusia k tomu, aby sa veci nejakým spôsobom pohli.

Nedávno som absolvoval jeden výskum a jedna otázka v dotazníku bola, že ako sa staviam k smrti a eutanázia má s týmto priamu súvislosť. Lebo každý jeden človek by najradšej bol, keby odíde s tohto sveta prirodzene. Je to nepríjemné hovoriť, lebo každý jeden človek v živote chce žiť a uvedomuje si svoju prítomnosť na svete. Mnoho ľudí by určite nesúhlasilo s tým že by ho nejaký človek usmrtil. Ale všetko v skutočnosti naozaj záleží od toho, že v akom zdravotnom stave sa človek reálne nachádza. Nie je nič horšie, keď človek odíde v bolestiach s tohto sveta a neurobí sa nič preto, aby odišiel v pokoji. Nikto nemá rád negativizmus a to keď sa stane niečo smutné, ale bohužiaľ sa v našej spoločnosti nevieme tomu vyhnúť. Tiež sa mi nepáči že v našom štáte je niekedy v rámci určitých vecí chaos a nie je v nich dostatočne jasno. Na základe určitých otázok je samozrejme polarizovaná celá naša spoločnosť a potom nevieme kto má aký názor. U nás funguje pasívna eutanázia, teda viacmenej je to ten prípad, kedy je prerušená liečba pacienta. Ďalšia definícia eutanázie je termín smrť z milosti, príslušný lekár ktorý tlmí bolesti pacienta, tak to sa nepovažuje za eutanáziu, lebo sa ho nesnaží nejakým spôsobom usmrtiť, ale skôr sa snaží mierniť bolesti v samotnom človeku.

Eutanázia v rámci sveta je niekde pasívna, aktívna a úplne zakázaná. Krajiny ktoré vykonávajú pasívnu eutanáziu sú Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia, Česko, Rakúsko, Maďarsko, Španielsko a ďalšie iné krajiny. V krajinách ako je Írsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Srbsko, Grécko a Poľsko je zakázaná. Úplne aktívna je v Holandsku, Belgicku, Švajčiarsku, Albánsku a Luxembursku, ale je aktívna v niektorých štátoch USA ako je Texas, Oregon a Washington a aj v Japonsku, legalizovať to skúšajú aj v Austrálii. Väčšinou pri eutanázii sa stretávame najme s termínmi aktívna a zakázaná. Pojem pasívna eutanázia nie je toľko prezentovaný v médiách a sa používa jednoduchý termín ukončenie liečby. Tu ide o jeden princíp buď pacient povie lekárovi, aby ukončil liečbu alebo ukončenie liečby ktorá je v praxi neúčinná. Teda tým ukončením liečby môže byť aj presný opak, že samotná liečba pacienta môže byť úspešná, ale aj tak sa napriek všetkému pacient rozhodne liečbu ukončiť. Treba sa vžiť aj do lekárov, že určite neradi robia toto rozhodnutie, ale na druhej strane sa snažia rešpektovať vôľu pacienta. Skrátka nemôžeme vtedy lekárov nazývať vrahmi, oni len rešpektujú to čo im je povedané a určite to nerobia z radosťou.

V súvislosti s eutanáziou sa strašne veľa vecí popísalo a najme to že ju absolvoval aj mladý človek čo ešte mohol reálne žiť. Ale chcel by som sa zamerať najme na prípad ktorý sa stal na Slovensku a vyvolal búrlivú diskusiu medzi ľuďmi. Tento prípad sa týkal pána Jozefa s Popradu, ktorý odpojil svojho syna Dominika od prístrojov. Dominik mal mozgovú obrnu, nikdy nestál na vlastných nohách a celé dni preležal bezvládne v posteli. Skrátka jediné čo ho reálne držalo pri živote boli práve tie prístroje. Potom pán Jozef spravil jedno s tých najťažších rozhodnutí a vnútorne tiež ma to zasiahlo pri srdci. Ako odpojil svojho syna od prístrojov, tak jemu samotnému to bolo ľúto. Nikto sa nezamýšľal vtedy že či ten otec nechcel ukončiť trápenie svojho syna. Ktovie čo by sa stalo keby ten chlapec reálne žil, ale pravdepodobne by celý život pretrpel v bolestiach. Žiadny človek na svete by si nevedel predstaviť, čo by sa stalo keby svoje dieťa alebo blízkeho človeka odpojí od prístrojov. Niektorí ľudia toho otca považujú za vraha a popri tom nechcel aby sa jeho syn reálne trápil. U nás samotná eutanázia je nelegálna a ten kto by ju reálne spravil, tak bude čeliť trestnému stíhaniu. Neviem čo je s tým otcom teraz, ale viem že vnútorne ho to určite zožiera. V našej krajine je ľudský život podstatný a zastáva sa jeden ľudský faktor, že človek by mal zomrieť prirodzenou smrťou. Ale na druhej strane by nemal nikto trpieť bolesťou, lebo nie je nič horšie ako zomrieť v bolesti. Ale nikto z nás si nevie predstaviť, čo by reálne robil, však je to veľmi ťažké rozhodnutie čo ovplyvní psychiku človeka.

Čítam si rôzne názory, niektorí sú za eutanáziu a iní sú proti tomu, aby človek zomrel asistovanou samovraždou. Je veľmi dôležité, ako k určitým otázkam v živote postavíme. Naša legislatíva pravdepodobne nikdy nedovolí aby eutanázia bola legálna a aby ju absolvovali tí ktorých zdravotný stav je beznádejný a pri ktorých tá šanca na zlepšenie stavu je minimálna, prípadne nulová. Tí čo sú zdravý, tak nad eutanáziou by vôbec nemali premýšľať a nie ju ešte absolvovať. Lebo nie je nič horšie ako keď si človek nechá vziať svoj život alebo keď ho ukončí sám. Eutanázia je skutočne len pre tých ktorí buď trpia bolesťami alebo ktorých šance na liečbu nie sú žiadne. Len žiaľ málo sa hovorí o tom že aké sú pre a proti, respektíve sa toto nespomína. Nespomína sa to najme aj preto, aby verejnosť nebola v zbytočnej panike alebo aby nedošlo k jej následnej polarizácii. Nikto nechce žiť v dusnej spoločnosti, ale pomenovať veci pravým menom treba aj keď sa nám to veľmi nepáči. Skrátka netreba s eutanázie robiť nejakého strašiaka, skrátka je to proces ktorý sa deje naprieč svetom či aktívne alebo pasívne. Nemôžeme sa tváriť že neexistuje a čelí jej takmer každý kto je v takom zdravotnom stave, kedy je tá nádej na záchranu života úplne minimálna. Tam je dôležitý faktor, aby človek pred samotnou smrťou netrpel a nepociťoval nejaké bolesti. Je to faktor s ktorým sa musíme zmieriť aj napriek tomu, že to nie je ľahké. Skrátka smrť je súčasťou nášho života a nevieme ovplyvniť aby sme žili naveky. Je to kolobeh nášho života a ten sa bude stále opakovať, keď my odídeme tak tu stále bude iná generácia.

Môj postoj k eutanázii sa strašne formoval a veľmi dlho mi trvalo si nájsť na to nejaký názor. Postupne som si začal študovať veľkú časť článkov ktoré o tom písali. Veľa vecí sa písalo pre alebo proti a na základe toho začala byť spoločnosť rozdelená na dva tábory. Ja som zo začiatku ani nevedel na ktorú stranu sa reálne prikloniť, lebo to bola veľká dilema. Ale neskôr som sa začal zamýšľať nad celou situáciou a začal som podporovať myšlienku eutanázie a toho aby to raz bolo schválené zákonom. Aj keď ešte bude veľmi dlhá cesta k tomu, aby sa takáto zásadná myšlienka udiala aj za cenu že môže u niekoho vyvolať vlnu kontroverzie. Predstavme si, že v zahraničí sa to deje na bežnom poriadku a ani si to poriadne neuvedomujeme. Naša krajina je vnímaná na základe kresťanských hodnôt a ľudský život ako taký je posvätný. Nikto v živote nechce trpieť alebo vo svojom vnútri zostať prázdny a zranený. Ani jeden človek na svete reálne nechce zomierať, každý chce žiť a každý jeden človek si uvedomuje aké má poslanie. Všetci máme poslanie a každý to šťastie má v niečom inom, skrátka aj na tej najkrajšej maličkosti. Všetci vnímame určité veci citlivo a nie každá téma sa ľahko rieši, teda je to niekedy komplikované.

Eutanázia patrí v rámci tém k tým najťažším a najcitlivejším, lebo jej vnímanie je rôzne. Ak sa niekto rozhodne pre tento krok, tak by ten krok mal byť plne rešpektovaný. Aj keď niekedy je ťažké usúdiť či je správne odpojiť od prístroja a bez jeho vedomia. Áno treba pripustiť že je to nesprávne, ale na druhej strane nevieme či človek ležiaci v nemocnici už netrpel dlhšie nejakými bolesťami. Ľudia skrátka nemôžu byť trestaný za to, keď odpoja človeka od prístroja a nemali by byť zavretý v base. Malo by sa prihliadať na to, že človek čo odpojí iného človeka a je bezvládny či to spravil úmyselne alebo len kvôli tomu, aby sa ten druhý človek netrápil. Tá druhá možnosť sama o sebe je najreálnejšia, ale zároveň je aj ten človek v rozpoložení. Bude rozmýšľať nad tým že či to čo urobil samo o sebe bolo správne alebo to naplnilo skutkovú podstatu trestného činu. Ale potom sa naskytá otázka že či človek má zomrieť v bolestiach alebo zomrieť bez toho aby cítil bolesť. Aj keď najprirodzenejšia smrť je v spánku, lebo vtedy človek netrpí bolesťami, len už vieme že telo toho už prestalo fungovať a srdce prestalo biť. Je mi nepríjemne písať o smutných veciach, ale treba si uvedomiť že k nášmu životu proste patria. Ale tak verím že každý jeden človek má právo na život a verím že žiadny človek sa nedostane do bodu, keby by potreboval eutanáziu. Ani jeden človek v živote si nezaslúži trpieť a každý človek si zaslúži byť šťastný a zdravý.

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: