Neboj sa to niekomu povedať


Úvodom by som chcel napísať jeden príbeh nad ktorým bude každý premýšľať. Musím sa vám z niečím priznať, nikdy som to nejako vnútorne neriešil a nezaoberal sa tým. Každý v živote má určitý okamih kedy má určitý vnútorný výpadok a vtedy cíti že na neho dolieha. Posledné dni ťažko hľadám motiváciu napísať niečo, čo by nejak oslovilo a neraz veľa vecí odkladám a čakám vždy na správny moment. Nejako sa poslednú dobu sa snažím byť trpezlivý a chápať že nič nepríde samé, že sa musím nejak o to pričiniť. Ale viem že sú veci ktoré nemôžem robiť silou mocou a to nie je lenivosť alebo pasivita. Je to niečo psychické čo človek skrátka drží v sebe a nechce tým trápiť najbližších priateľov alebo tých ktorých má rád. Nie je to cielené, lebo proste je to niečo nemajú reálny dosah. Ale ani ja nemám dosah nad všetkým čo sa neraz v živote deje a viem, že vždy ten život bude ako na hojdačke. Ja to tak cítim, že niekedy prídu okamihy kedy sa pre niečo nadchnem a potom nejako to nadšenie opadne. To máte ako s fakľou, ktorú môžete nechať horieť a ktorá neskôr zhasne. Ja už dlhšie na svet pozerám inak než väčšina ľudí a s určitou mierou sebareflexie. Však každý vie že introverti sú citlivejšie povahy a tou citlivou povahou som aj ja. Že reagujem na určité veci citlivo aj napriek tomu, že to veľmi nedávam najavo, ale vnútorne keď vidím že je niekto smutný a neviem mu nijak pomôcť, tak ma to mrzí že to neviem vždy zmeniť a povedať že všetko bude dobré, maximálne treba nechať tomu čas.

V živote je si najťažšie priznať, že v živote boli ľudia čo človeku pomohli a ľudia čo sklamali. Ten pocit keď máte skutočnú istotu v rodine a v pár blízkych priateľoch je to najkrajšie. Boli ľudia čo sa mi vysmievali, len kvôli mojej inakosti, kvôli tomu že cítim veci inak. Možno to bolo aj mojou dobrotou a tým že maximálne som bol dobrý, len keď niekto niečo potreboval. Ale vedel som že niektorí ľudia boli taký, že sa vysmievali, nadávali a kopec iného. Len ja som to nikdy nepovedal, lebo som nechcel nijako danú situáciu hrotiť. Ja som celý život bojoval s tým že mám svoj svet, tú svoju povestnú bublinu, ktorú nemusia všetci akceptovať. Rátal som s tým že budem outsiderom, vyčleneným zo spoločnosti ľudí čo sú nejakým spôsobom iný a majú iný spôsob života. Nikdy som ani nerátal že budem niekým uznávaný a vždy som radšej stál pevne nohami na zemi a stále na nich stojím. Nemal som vždy veľa kamarátov, ale vždy bola lepšia kvalita pred kvantitou. Celý život je presne o tom je, že až na konci príde človek, kto pri ňom reálne stál a kto odišiel. Počas celého života je to tak a iné to nebude, teda treba tomu čeliť a nebáť sa určitých vecí. Ja som sa bál určitých vecí a niektorých vecí sa stále bojím. Pre niektorých sú tie najzákladnejšie veci jednoduché, pre mňa sú jednoducho problémom. Skrátka málokto vie, že čo sa v danej sekunde udeje v mojej hlave a že sa spustí určitý obranný mechanizmus ktorý mi napovie, že musí zaujať odmietavý postoj. Skrátka to nie je s trucu, ale deje sa to na základe niečoho. Viem že keby nie je mojej maminy a tatina, tak proste určitým spôsobom v tomto svete by som sám nevedel existovať.

Nevedel by som si nič vybaviť, ísť sám niekam alebo niečo zaplatiť a je jedno čo to je. Skrátka žijem s určitou sociálnou fóbiou, ktorá bude vo mne celý život a ktorú nebudem môcť nijako zmeniť, len sa naučiť akceptovať a uvedomiť si že sa budem stále báť. Aj malá zmena v živote, tak ju nevnímam najlepšie a viem že mi dlho trvá, kým sa do niečoho dostanem. Ale snažím sa to nejako zvládnuť, ako sa len najlepšie dá a uvedomiť že každý jeden deň môže byť posledný, tak sa ho snažím prežiť. Neľutujem sa a nehovorím že je ku mne život zlý, lebo nariekaním nič nevyriešim a že tým nijako nezmením svoj život. Ja môžem spomínať na určité veci ako ma tá inakosť ovplyvnila a že kopec ľudí muselo prijať že nie som taký ako oni, teda nemyslím že sú povahovo rovnaký, ale že nemajú určité postihnutie. Však mi aj dosť dlho trvalo kým som pochopil, že mám určitú diagnózu, ale aspoň som vďačný že mám zdravé ruky a nohy. Pri každom postihnutí je to iné a človek s tým musí žiť po celý svoj život, teda ťažšie sa integruje do určitej spoločnosti čo toto nemajú. Nesnažím sa svoj autizmus brať ako nejakú svoju výhodu, ale ako stav s ktorým žijem a ktorý som sa musel naučiť prijať. Teda dokázať sám sebe, že dokážem prijať svoje vnútorné ja ktoré nebude všetkými pochopené, ale bude svojimi rodičmi milované. Keď som niektorých ľudí s tým prvý krát oboznámil, tak som zistil že ma majú ešte radšej než na začiatku, kedy o mne nevedeli že mám Aspergera a vnútorne ma ten pocit zahrial na srdci.

S láskami to bolo iné, predsa u autistov je často iba malá nádej, že si nájdu nejakú lásku. Moja taká prvá láska, teda ak opomeniem tie školské, tak sa javia ako skutočná. Bola skvelá, zaľúbili sme sa do seba cez písmenká a nepoznali sme sa ešte osobne. Potom prišiel ten moment, kedy sme sa videli osobne a bolo to krásne. Jediné čo ma mrzelo bolo, že sa to rýchlo, možno sme pravdepodobne išli na to rýchlo, ukázalo sa že lásku na diaľku bola nešťastným riešením a mrzelo ma to. Potom som začal mávať depresie, ťažko som sa vyrovnával s tým že niečo reálne skončilo a následne aj priateľstvo tým pádom bolo ukončené. Prišiel neskôr moment ktorý som nečakal ani v najkrajšom sne, zistiť že mám skvelú sesternicu ktorá mi pomohla celé to obdobie prekonať, teda nie že sa priamo pričinila, ale pomohla mi na to nemyslieť a navždy to v sebe uzavrieť, som vďačný mamine že mi o nej povedala. Potom som mal ešte jednu lásku s ktorou to vydržalo viac než 2 mesiace, ale už som sa s tým vedel lepšie vyrovnať a zostali sme skvelými priateľmi. Dodnes je to veľmi pekné priateľstvo a takých priateľstiev je strašne málo. Potom som o svojich dievčatách nevravel, lebo som nechcel dopredu niečo zakríknuť. Doteraz sa vyhýbam akýmkoľvek pokusom mať vzťah, aj som sa raz stretol s tým že sa mi niektorí na internete vyhrážali zabitím. Skrátka som sa s určitými dievčatami nemohol kamarátiť, lebo mali žiarlivých frajerov a potom som si uvedomil jeden paradox. Že dobráci a citliví ľudia skrátka nemajú v mieste žien miesto, teda česť určitým výnimkám kde to funguje.

Potom som to všetko nejako prestal riešiť, skrátka nemyslieť na veci čo sa mi stali predtým. Málokto tomu porozumie, dokým si to reálne neprežije a nepovie z údivom, že ako som to mohol zvládnuť. Niekedy návod na život skrátka neexistuje, jedine si človek musí všetko prežiť. V živote je najťažšie byť silný aj napriek tomu, že to nie je vždy ideálne a pravdepodobne to tak vždy nebude. Nemám riešenie na to, ako majú ľudia reálne žiť a viem že je niečo čo funguje reálne v praxi. Viem že pokiaľ je človek reálne sám sebou, tak dokáže zvládnuť také veci o ktorých ani netuší že ich zvládne. Reálne stačí človeku keď vie, že ho má niekto skutočne rád a vtedy má pocit, že nič iné k životu ani nepotrebuje. Ja môžem fakt povedať, že keď sú ľudia čo ma majú radi, tak je predsa ten svet nejakým spôsobom krajší a že byť iným nie je až také zlé. Len človek si to nesmie moc pripúšťať, lebo sa neskôr začne nad tým trápiť a premýšľať že aké by to bolo byť zdravý. Ja sa neviem vyhnúť tomu, že to nebude reálne riešiť a tá otázka bude v mojej hlave stále a nezmením to. Niekedy si uvedomujem že je to takto dokonca aj lepšie, lebo pravdepodobne keby som iným človekom takým bežným ako ostatní ľudia, tak by som bol impulzívnejší a všetko inak by som bral. Pravdepodobne by som bol väčší extrovert, viacej chodil na zábavy  a niekam sa chodil s nejakými kamošmi, čo teda reálne nechodím. Možno že boli také príležitostné situácie, len dve boli také že som nevnímal svet a že to trmácalo so mnou. Však každý neraz zažil takú skúsenosť, ale inak nie som nejaký zástanca alkoholu a človek čo si rád vypije, teda skôr najradšej si vypijem minerálku a čistú vodu. Mám radšej keď sa robia veci zo zdravým rozumom a keď sa vyriešia k spokojnosti všetkých.

Mám najradšej ten vnútorný pokoj keď sa ľudia medzi sebou nehádajú, keď dokážu byť viac tolerantný, ľudský a keď nie sú rasistický. Prečo som napísal že rasistický, lebo niektorí ľudia sa tak v spoločnosti správajú a vznikajú kvôli neuveriteľné predsudky voči menšinám. Najväčší problém je v skutočnosti, že za internetom sa stáva hrdinom každý čo vysloví určitý názor. Ja mám priateľov čo majú inú farbu pleti a rozhodne ich nehádžem do jedného vreca s tými čo sa nevedia vpratať do vlastnej kože a nebudem ich urážať. Dneska je ľudskosť vnímaná nesprávne v súvislosti  s migračnou krízou a s tým že si celá EÚ nevie poradiť s tým že kde umiestni ľudí čo utekajú pred vojnou. Ja nepochybujem že určitá skupina ľudí pred tou vojnou uteká a niektorí utekajú len preto, aby vyťažili určité ekonomické výhody. Doslova sa dá povedať že Európa sa stala akousi dojnou kravou, ktorú priam až pripravia o mlieko. Tí čo sú priam chudobní a ktorý sú na tom totálne zle, tak tým sa samozrejme nedá azyl, lebo skrátka nespĺňajú status utečenca. Tí ktorým po pravde dajú status utečenca alebo teda migranta, nazývať si to môže každý ako chce, tak maximálne sfalšujú svoju identitu. S touto vlnou samozrejme prišiel aj nárast terorizmu a človek zatiaľ nebude môcť nikde chodiť na dovolenku. Budem v očiach ľudí za extrémistu alebo xenofóba, ale v skutočnosti sa ľudia boja napísať pravdu alebo ju nejako povedať, lebo sa boja verejného odsúdenia. V iných štátoch buď funguje cenzúra alebo človek sa musí dávať pozor čo napíše aby k nemu neprišla policajná hliadka len preto, že sa nejako vyjadroval k utečencom. Ako každý sa k tej situácii môže vyjadrovať, ale mnoho by si malo odpustiť určité reči, že by bolo lepšie keby sa im niečo stalo. Ako kvôli tejto situácii to ešte neznamená, že okamžite ľudia prestanú pomáhať, ale treba si uvedomiť že sa nedá všetkým pomôcť aj keby sme akokoľvek chceli. Plus to nezmyselné nálepkovanie že ľudia sú extrémisti, fašisti alebo rasisti, len preto že vyjadria svoj názor je smutné. Ja tiež vyjadrím názor ale v medziach miery a tak aby som bol vecný a neurážal tým niekoho na základe nejakého etnika. Možno to je ten problém že tá miera je prekročená a prerastá do nenávisti a rasizmu. Ja som radšej za mier, pokoj, lásku a za tradičné hodnoty ktoré si treba reálne vážiť. Vážiť si to že žijeme, že máme čo jesť a máme strechu nad hlavou, ktorú nemajú ľudia čo sa ocitnú na ulici a nie vždy vlastnou vinou.

Prejdem k veci, že v živote je dôležité, aby sa ľudia nebáli povedať o svojich problémoch. Aby nerobili tú chybu čo ja, že to často dusím v sebe a potom ma to vnútorne zožiera. Viem že každý má nejakú spriaznenú osobu ktorej to môže povedať, tak sa jej to nebojte povedať. Možno že keď jej to poviete, tak sa bude zo začiatku hnevať, ale neskôr to pochopí že ste jej tým nechceli ublížiť a zaťažiť ju. Ja som pôvodne tento článok odkladal strašne dlho a kvôli nemu som priam nemohol písať tie ďalšie. Musel som nabrať aj veľmi veľa psychických a fyzických síl, aby som mohol spísať, ako vnímam svoj život s pohľadu autistu a dať ľudom aspoň ako takú nádej, že sa to dá zvládnuť a že moji rodičia to zvládajú najlepšie ako len vedia. Bez nich pravdepodobne by som sa nedostal do bodu kde som teraz, že ma viedli k tým správnym hodnotám a k tým hodnotám chcem viesť aj ja ľudí. Skrátka keď som zakladal blog, tak som ho zakladal preto, aby som ukázal ľudom svoj pohľad bez akýchkoľvek pozlátok. Aj keď mám ten svoj vlastný svet, tak chcem, aby ľudia do neho nahliadli a pochopili, že človek ako každý. Že mám aj svoje klady a že mám svoje zápory, ale lepšie ísť zlatou strednou cestou, než skúšať niečo čo je komplikované. Ako nie vždy je všetko v živote, ale to neznamená že sa nezasmejeme a že nebudeme myslieť pozitívne. Ja neviem ako mám niekedy poradiť ľudom, ale viem jedno že v živote dôležitú úlohu zohrávať trpezlivosť. Lebo keď človek niečo robí s trpezlivosťou a láskou, tak sa mu to neskôr vráti. K môjmu životu by som povedal toľko, že si viac užívam a zisťujem že aké je to krásne, nikam sa nenáhliť a tešiť sa s každého dňa. Vážim si momenty keď si môžem pustiť hudbu, pustiť seriály a filmy, popremýšľať, filozofovať a keď je reálne kľud a pohoda. Vtedy keď je pohoda, tak viem že mi nič nechýba a som v podstate šťastný človek. Snažím sa brať život aký je, uvedomiť si, že všetko stojí na trpezlivosti a vedieť vyčkať. Lebo iba trpezlivosť prinesie výsledky, všetko chce svoj čas. Verím že to nikto nezoberie osobne a pochopí, že nie vždy je všetko iba čierne, ale aj farebné.

 

 

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: