Pomáhať alebo nepomáhať?!


Čoraz viac je riešené že musíme pomôcť tomu a tomu človeku, lebo je to prejavom našej ľudskosti. Ale málokedy sa zamyslíme nad tým, že či tí ľudia o tú pomoc reálne stoja. Žijeme vo svete kde sa nedá pomôcť všetkým aj napriek tomu že chceme. Slovensko nie je neľudskou krajinou, ktorá by nepomohla aj ľudom s tretieho sveta. To že ľudia vyjadrujú voči niečomu svoj postoj, absolútne neznamená že sú extrémisti, rasisti, fašisti a mnoho ďalších priam až hrozivých slov. Tu nejde o utečeneckú krízu, ale tu ide o celkový prístup k ľudom ako takým. Ak niekto o tú pomoc reálne nestojí, tak sa snažme nejako toho človeka pochopiť. V dnešnej spoločnosti byť nátlakový a pchať sa niekomu do zadku nie je riešenie. Treba si uvedomiť že pomáhať by malo byť automatické a nemalo by byť na podnet že to niekto povie. Viem sme ľudia rôzny, každý človek má svoje životné problémy s ktorými sa musí automaticky vyrovnávať. Nemáme návod na to, ako by mal fungovať harmonický život a nikto s nás nie je bezchybný. Nevieme si uvedomiť že ktorí ľudia sú okolo nás tí dobrí a ktorí sú okolo nás tí zlí. Vnímam to ako jeden veľký paradox, ktorý sa nám postupne rúti na hlavu. Na prvý pohľad sa zdá že ten život ako taký nie je komplikovaný, ale na druhej strane sa ukáže že či dokážeme byť silný.

Celkovo mám pocit že ľudia sa v rámci toho pomôcť niekomu niečoho boja. Ja to úplne chápem, lebo neraz sa stane že našu dobrotu môže niekto zneužiť. Ale na druhej strane by sme mali reálne zvážiť komu reálne pomôcť a komu nie. Toto rozhodnutie by nebolo prejavom neľudskosti, ale prejavom zdravého sedliackeho rozumu. Ako v živote treba pomáhať, ale rozhodne sa netreba nechať zneužívať. Neraz sa môže stať, že sa staneme obeťami ľudskej šikany len kvôli našej vlastnej dobrote. Nie je to chyba niekomu pomáhať, ale tiež nemôžeme pomôcť všetkým a hoc to robíme s dobrej vôle. Nemôžeme sa dostať do pozície, kedy nás niekto zneužije a v tomto prípade by išlo o určitú zákernosť. Sme niekedy až príliš dôverčivý a veríme akejkoľvek pochybnej organizácii. Treba si určiť v živote isté hranice kedy je tá pomoc skutočne potrebná. Najme si uvedomiť že či sa dá tým ľudom reálne pomôcť a že či sú na to nejaké možnosti. A v rámci tých možností, spadajú do toho aj tie finančné možnosti. Lebo možností ako pomáhať je naozaj rôznych a je iba na nás, ako sa dokážeme zariadiť. Niekedy aj ten náš drahocenný čas hrá v tom veľkú rolu a nájsť si ho, nie je jednoduché. Žijeme v unáhlenej dobe ktorá funguje na základe modelu dom – škola – dom, doma – práca – dom a takto sa to opakuje stále. Človek potom nemá čas robiť veci, ktoré by mali byť v jeho živote automatické.

Najviac by bolo najlepšie spomenúť že po svete sa pohybuje kopec šarlatánov a špekulantov. Tí ľudia sa samozrejme pred našimi očami s perom a papierom snažia vzbudiť našu pozornosť. Dávajú nám niečo podpísať s tým že musíme prispieť nejakou sumou že to pomôže hluchonemým deťom. Niektorí majú takú drzosť že sa vydávajú za organizáciu UNICEF a zneužívajú ľudskú nevedomosť. Takýmto ľudom doslova pomáhať netreba, lebo naše peniaze nepôjdu tam kde by mali ísť. Najme by sme si mali uvedomiť že nie každá organizácia je skutočne čistá. Je to iné pri tých organizáciách kde sa tie peniaze dostanú k ľudom. Seriózne pôsobí maximálne len Liga proti rakovine, ale aj tam sa nájde zopár chamtivcov čo si nechávajú peniaze pre seba. Treba si uvedomiť že si treba dávať na takýchto ľudí, nedá sa im vždy dôverovať. Nežime v sebaklame, že takýto ľudia sú skutočne dôveryhodný, lebo vôbec nie sú a nikdy nebudú.

Neuznávam formu toho pomáhania, čo doslova hraničí až s citovým vydieraním. Ako je super že sa tým ľudom pomohlo, ale nie som rád za tú prílišnú medializáciu. Samozrejme sa dá človeku bez toho, aby sa verejne nejako zviditeľnil. Často nás lákajú k pozretiu televízie, len preto že tí ľudia tam plačú. Niekedy sa bojím jedného že všetko môže fungovať formou toho že je to hrané a falošné. Každá pomoc sa dá vykonať aj bez nejakej angažovanosti médii a nejakých veľkých sponzorov. Len niekedy sa zdá že ľudia sa boja niekomu pomôcť, ale to neznamená že sú ľahostajní len tí ktorí potrebujú pomoc nevedia ako majú k tomu pristúpiť. Ale na druhej strane treba rozoznávať zištnú pomoc od tej nezištnej. Treba odlíšiť komu reálne pomôcť a najme si dávať pozor na tých čo to môžu reálne zneužiť. Hlavne prvá vec, ktorú by mal človek urobiť je spýtať sa tých ľudí že či nepotrebujú s niečím pomôcť a ak povedia že nie, tak maximálne poďakujú a ocenia snahu človeka. A ak povedia že im treba s niečím pomôcť, tak človek s radosťou a ochotne pomôže s tým že ten komu sa pomáha to reálne ocenia. Každá pomoc by mala byť prirodzená a nenútená, samozrejme ak niekto nechce našu pomoc, tak by sme to mali akceptovať.

V poslednej dobe vidíme že ako sa ľudia rozdelili na dva tábory jedny na humanistov a druhý na xenofóbov. Najme sa to tak začalo diať že ako náš štát pomáha radšej iným než svojim vlastným občanom. Takýto systém mi príde ako hyenistický a absolútne nehumánny. Je kopec prípadov kedy kopec rodín žijú priam až v otrasných podmienkach a sú na tom aj finančne zle. Niektoré mladé rodiny s deťmi majú problém nájsť si nejaké bývanie a jeden s tej rodiny chodí do roboty aby tú rodinu nejako uživil či to je žena alebo muž. Niekedy nepochopím že naša vláda vyhadzuje peniaze na totálne zbytočnosti ktoré nijako človeku nepomáhajú. Však ten občan nijako tú zmenu ani nepocíti, teda ju pocíti len na svojej vlastnej peňaženke. Štát by mal každému pomôcť a nie na každého vyťahovať ten svoj povrchný dvojitý meter. Ten dvojitý meter spočíva v jednom iným pomôcť a na inú skupinu sa vykašlať. Najme by sa mal brať ohľad aj na zdravotne ťažko postihnutých ľudí. Všetci žijeme v určitej spoločnosti, tak by mala spravodlivosť fungovať pre všetkých rovnako. Neraz by malo zabraňovať tomu, aby ľudia páchali samovraždy a každému by sa malo zabezpečiť lepšie žitie a existenciu na zemi. Aj na bezdomovcov by sa malo myslieť, lebo neraz prespia celú noc pod holým nebom. Najhoršie to býva cez zimu, kedy kopec bezdomovcov prídu aj o život a malo by sa im aspoň nájsť nejaké to dočasné ubytovanie. Niekedy je fakt na zamyslenie, že niektoré veci a zákony sú nastavené inak, ale nie tak aby pomohli ľudom čo to reálne potrebujú.

Vie ma skutočne potešiť, keď viem že existujú ľudia čo vedia pomôcť. Pomôžu bez toho aby za to niečo reálne chceli a nejako sa obohacovali na pomoci iným. Niekedy sa treba vykašlať na všetky tie žabomyšie vojny a pomôcť tým čo to skutočne potrebujú. Niekedy stačí pomôcť a povzbudiť človeka najme po tej psychickej stránke. Lebo človek nie vždy chce nejaké materiálne veci, ale chce aby ho reálne vypočul a pochopil. Človek v rámci svojho životného osudu je poznačený najme psychicky a neskôr aj materiálne. Namiesto aby sa v parlamente prestali riešiť somariny, hádky pre miliónové tendre a iné kauzy, tak by sa mali zamerať na pomoc všetkým občanom. Nemalo by sa pomáhať podvodníkom, šarlatánom a iným ľudom čo sú napojený na rôzne finančné skupiny a iných vplyvných oligarchov čo majú peňazí na kašu. Každý zákon by mal fungovať pre ľudí a najme im určitým spôsobom pomôcť. Nemôžu byť donekonečna určité paradoxy, všetko by malo fungovať rýchlo a najme efektne. Mala by flexibilnosť fungovať takmer všade kam človek ide či sú to úrady, polícia, súdnictvo, školstvo, zdravotníctvo. Proste treba si uvedomiť že človek by si nemal robiť pôžičky, lebo vtedy nastáva riziko že mu narastie určitý úrok a pri nesplatení sa môže ocitnúť na ulici a exekútori mu zoberú všetko. Človek sa ľahšie stane bezdomovec než sa stane človekom, ktorý sa postaví na svoje vlastné nohy a nie vždy je to ľahké.

Slováci sa vedia spojiť a vedia ľudom pomôcť nie sú to extrémisti a rasisti, ako ich vykreslili určité médiá. Len si uvedomujú a odlišujú komu reálne pomôcť. Treba si uvedomiť že v prvom rade by sme si mali všetci pomôcť medzi sebou než budeme pomáhať ľudom ktorých ani nepoznáme a nevieme odkiaľ prišli. Ak dokážeme byť ľudský voči iným ľudom, tak dokážeme byť ľudský aj sami k sebe. Malo by sa myslieť na všetkých Slovákov a najme na tých čo žijú na absolútnom minime alebo žijú na ulici a žobrú. Ale je jedna zásadná vec, ktorú by sme si mali reálne uvedomiť že nemôžeme v našom živote všetkým pomôcť. To sa s praktického hľadiska ani nedá, keby sa to dalo, tak by vo svete nebolo žiadne násilie, vojny a strach. Nikto by sa nemusel strachovať o svoj vlastný život a každému človeku by sa lepšie žilo. Ak máme dosah na niektoré veci, tak sa ich snažme nejako zmeniť. V živote ak máme niekomu možnosť pomôcť tak tomu človeku pomôžme. Každá minca má dve strany a treba si uvedomiť, že musíme si dávať pozor na to komu pomáhame. Neraz začnime ešte predtým než niečo začneme si položiť jednoduchú otázku, či pomôžeme alebo nepomôžeme. Lebo všetko čo urobíme, tak nemá dopad len na nás, ale má to dopad aj na ľudí okolo nás. Hlavne sa nenechajme nikým zneužívať a buďme sami sebou.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: