Životné precitnutie


Celý život niečo reálne chceme, či sú to hmotné statky alebo lásku niekoho koho milujeme. V našom svete je kopec ľudí čo sú buď dobrí alebo zlí, čomu sa nedokážeme reálne vyhnúť. Vždy budeme stáť pred ťažkým rozhodnutím a vždy budeme musieť nad všetkým uvažovať. Uvažovať nad tým koho do svojho života pustíme, ja ako dobrá povaha vždy dám každému šancu bez ohľadu na to, čo si ten človek prežil. Viem nikto s nás to nemá ľahké, niekto je na vozíčku, niekto je na barlách a niekto má nejakú sociálnu fóbiu kvôli ktorej nemôže ísť von. Každý osud v živote je smutný, ale aj tak sa dá na tento svet pozerať pozitívne, len niekedy na to zabúdame. Napriek tomu že doba je unáhlená, tak sa nedokážeme nijakým spôsobom zastaviť a uvedomiť si čo máme okolo seba. Môj život bol rovnaký, plašil som sa niekam a nevedel som reálne kam. Mám super rodinu, priateľov a mnohých iných kamarátov, ale stále som mal pocit že mi niečo chýba. Že mi chýba niekto, kto by za tým mojim životom urobil hrubú čiaru a povedal mi že už takto nemôžem žiť. Že musím sa snažiť byť viac pozitívny a nemyslieť len na tie negatívne veci. Prišiel 3. november 2011 a okamžite som precitol, za čo si moje poďakovanie zaslúži moja mamina. Spoznal som Maťku moju vlastne novoobjavenú sesternicu a vtedy som si začal vážiť všetko a vravel som si, že rodina má silné puto ktoré sa nikdy nepretrhne. Začali sme si písať a zistili sme, že si rozumieme a najkrajšie na tom celom bolo osobné stretnutie a zistenie, že som šťastný že mám takú skvelú sesternicu. Radikálne sa mi vďaka tomuto zisteniu zmenil život a uvedomil som si, že v živote nie je dôležité mať mnoho hmotných vecí, ale mať človeka ktorý nás má rád a ja takého človeka mám. Maťka mi zmenila celý život k lepšiemu, nie že by predtým nebol super, ale teraz viem že je všetko lepšie. Viem že sa nájde  kopec ľudí čo budú mať veľa otázok, že prečo mám svoju sesternicu radšej než ich, ale v skutočnosti nerobím nejaký rozdiel v tom koho mám radšej. Ale v skutočnosti viem povedať kto mi je bližší a kvôli komu by som spravil všetko. Viem že pre tých ľudí ktorých mám najradšej a žijem aj pre svoju sesternicu a rodinu. Bolo to krásne objať človeka pri ktorom viem že stojí pri mne a pri ktorom viem že ma nikdy neopustí. Ďakujem, že si Maťka s tebou je všetko krajšie, farebnejšie a lepšie.

Čoraz si uvedomujem akú má život cenu, nie že by som si to predtým neuvedomoval. Zmenil sa mi radikálne život, začal som sa inak chovať a inak pristupovať k životu. Začal som chápať že som precitol pri tých správnych ľuďoch ktorí mi podali pomocnú ruku a ktorý vo mňa reálne veria. Proste to pravdepodobne nebola náhoda, lebo tí ľudia mi boli súdení. Každý človek v mojom živote buď príde alebo odíde, to si proste nemôžem vyberať, ale viem že je to tané tak proste dané. Nemôžem neustále nariekať koľko ľudí odišlo s môjho života, nemám si to prečo vyčítať, len skrátka uvoľnili miesto tým čo sú v mojom srdci. Mnohých ľudí proste nepoznám len nejaký rok, niečo som si s nimi prežil a zažil som nejaké zážitky. Viem že s mnohými ľuďmi stretnúť sa, nie je veľmi jednoduché, lebo sú ďaleko ale sú technologické vychytávky. Ako nám pomáhajú, ale zároveň zabúdame na reálne objatia, pocity, dotyky a týmto celá myšlienka absolútne zaniká. Ja sám viem že ako to kedysi fungoalo počas minulosti, že ľudia boli viac otvorený akémukoľvek stretnutiu. Teraz je to iné, ľudia si nevedia s očí do očí vyjadriť city. Ja to nikomu nezazlievam, lebo žijeme v strašnej rýchlej dobe, kedy sme zavalený všetkým možným, ale zabúdame žiť pre tých správnych ľudí a venovať im svoj čas. Ako som písal v jednom článku, fakt sme tu všetci na určitú dobu, nevieme koľko rokov sa reálne dožijeme. Nevieme že koľko životných rozhodnutí pred nami bude reálne stáť. U mňa tých rozhodnutí bolo strašne veľa niektoré boli ľahšie a niektoré ťažšie. Najťažšie v živote je si uvedomiť svojich vlastných hodnôt a nebáť sa zachovať si svoju vlastnú tvár. Všetko sa nejako dá zvládnuť a uvedomíme si, že máme v živote svoju určitú cenu a sme schopný žiť pre tých ktorých máme radi. Ja som kedysi ten svoj život vnímal inak, prakticky každým rokom sa vo mne niečo menilo, som sa cítil ako taký Pokémon ktorý sa stále vyvíja. Stále sa menia určité postoje a stále prichádzajú podnety zmeniť vo svojom živote názor. Každý má právo na zmenu postoja a prehodnotenie svojho vlastného života.

To má človek všade, že ako príde do určitého prostredia tak sa aj v ňom začnú tvoriť ľudské vzťahy. Niektorí budú dobrí ľudia a niektorí budú plný závisti a nenávisti, ale takým ľudom sa nedá vyhnúť. Musíme sa naučiť im čeliť a povedať si, že všetko v živote nejako zvládneme. Ale tak sa nemôžeme sa ľudom vyhýbať celý život a raz im budeme čeliť zoči voči. To je jedno či to je v škole alebo je to v nejakom inom pracovisku, niekedy človek natrafí na zaujatých učiteľov alebo na šéfov čo si budú na nás nejakým spôsobom sedieť. Ale ak človek robí to čo ho baví, tak s tým proste musí nejakým spôsobom rátať. Človek na všetko postupne príde sám a pochopí že všetko zlé je na niečo dobré a od toho sa odrazí. Ja prakticky sa týmto citátom riadim po celý život a je to skutočne tak. Občas sa stáva že v stresových situáciách úplne spanikárim a nastane vo mne stres. Zrazu prestanem premýšľať s chladnou hlavou a potom som miestami zbrklý. Ale proste každý človek má svoje silné stránky a má aj svoje slabé stránky. Ja svoju kladnú stránku považujem niekedy aj za tú najslabšiu stránku. Lebo miestami je ľahko zneužiteľná a proste žiadny človek by sa nemal nechať na úkor svojej dobrej povahy nechať zneužívať. Každý človek musí mať určité hranice a proste musí mať svoju hrdosť. V živote by si mal každý človek uvedomiť, že kým reálne je a že čo predstavuje pre tento svet kedy si človek veľa uvedomí. Ľudia okolo nás nie sú hlúpy, sú to uvedomelí ľudia a vedia sa nad každou situáciou zamyslieť a povedať si, že sa to dá vyriešiť. Len proste treba niečo preto urobiť, nie sa iba vyhovárať, že sa niečo nedá lebo toto je naozaj fádny argument. Proste človek by nemal prestávať veriť, že sa niečo nepodarí a nemal by sa predčasne vzdávať. Lebo v skutočnosti vzdať sa bez boja by bolo veľkou chybou a toto si treba uvedomiť. Sme vo svete kedy by sme mali jeden od druhého vyžadovať toleranciu, lásku a harmóniu. Proste hádať sa s niekým o nejakej pravde nemá žiadny hodnotový význam. Môžme mať určitý pohľad na rôzne politické veci, ale nikdy sa v nich reálne nezhodneme, lebo každý sa na to pozerá inak a to treba rešpektovať. Ale najme nemôžeme ľudom vnucovať svoj názor a tvrdiť že len ja mám pravdu, lebo pravda môže byť niekde úplne uprostred.

Precitol som aj pri vzťahoch s ľuďmi a najme po citovej stránke, ktorá je pre mňa tou najzložitejšou v živote. Mal som v živote kopec lások, len škoda že to nebolo stabilné, ale pravdepodobne to tak malo byť. Však ako nie pri každej láske sa nájde človek zostane s nami priateľ. Ako som rád, že taká osoba ešte existuje a že je to jediná osôbka ktorá je so mnou v reálnom kontakte. Že je to proste stále rovnako skvelý človek, ako to bolo aj na začiatku keď som ju spoznal. Drží ma napriek všetkému nad vodou a nejak ma naučila chápať tento svet. Proste som rád že som ju mohol spoznať a celkovo som rád, ak ešte takých ľudí spoznám. Ale v živote je umenie natrafiť na správnych ľudí a nejako si ich pustiť do svojho života. Uvedomujem si, že zo všetkými sa môžem v názoroch nejako zhodnúť, ale mne to nijakým spôsobom neprekáža. Ja sa väčšinou nad tým pousmejem a skrátka idem ďalej, bez ohľadu na danú životnú situáciu čo neraz zažijem. Som v bode, kedy sa nepozastavujem nad všetkým, lebo viem že sú veci, na ktoré nemám nijaký dosah a nemôžem ich zmeniť. Snažím sa zmeniť veci na ktoré mám reálny dosah a povedať si, že všetko sa deje s nejakého dôvodu. Keby mi niekto povedal že či verím na náhody, tak by som mu povedal že náhoda sama o sebe neexistuje, teda ako môže v ojedinelých prípadoch fungovať. Neraz sa môže stať že sa človek niekam vydá neplánovane a v rámci toho môže stretnúť nejakého človeka, vtedy sa to dá považovať za náhodu. Ale aj tak platí že super stretnutia sú neplánované a také ktoré človek proste nečaká. Mne sa to stáva dosť často, že narazím na nejakých ľudí a môže sa mi pozdraviť niekto s kým reálne nie som v kontakte, ale v reálnom svete by som sa nikdy nebál nejakého človeka. Teda ak je to plánované, tak by som mal maximálne motýle v bruchu a začalo by mi silno búchať srdce. Zrazu príde určitá tréma, lebo je človek plný očakávanie, že či ten človek ktorého uvidí ho nejako obohatí o nové poznatky.

V živote človeka nastanú neraz také zlomové momenty, pri ktorých nevie či má povedať áno alebo nie. U mňa sa to stávalo a niekedy stáva, ale proste chcem byť vo svojom živote neutrálny. Teda by bolo okaté sa prikláňať na určitú stranu, jednoduchým riešením si vždy vypočuť obidve strany a potom si podľa toho urobiť vlastný názor ktorý nebude nikým ovplyvniteľný. Ja už dlhodobo sa snažím počúvať obe strany, aby som nebol jednostranný a celkovo v živote nie som na nikoho strane a nechcem ani nikomu nadržiavať. Lebo je to dosť blbé sa postaviť na niekoho stranu s tým že by som ukrivdil tomu druhému človeku. Teda by to bolo voči tomu druhému nespravodlivé a miestami aj nemorálne. Najme by sme si mali uvedomiť že komu reálne veriť a najme sa nenechať zmanipulovať. Kopec správ sa valí zo sveta a neraz sme tými správami doslova citovo vydieraný. Nie všetko je pravda a potom neraz sa ľudia kvôli tomu rozhádajú čo vôbec nie je dobré. Nie je dobré ak je spoločnosť rozhádaná a nie zo všetkými sa bavím o politike a o svete, lebo nie všetkým sa to dá reálne vysvetliť. Každý človek si bude tvrdiť tú svoju verziu ako vidia svet a ja si tvrdím väčšinou tú svoju založenú na reálnych faktoch. Vychádzam s určitých dokumentov, nezávislých článkov a s názorov ľudí, ktoré sa snažím reálne vnímať. Vnímam veci čo sa dejú okolo nás s plnou intenzitou a proste sú správy, ktorým sa nedá celý život vyhýbať. Internet sa stal strašne silný nástroj, kde si môže nájsť všetko aj to, čo človeku v televízii nepovedia. Som zástancom toho že všetko v živote má svoju určitú hranicu a určité pravidlá. Treba si uvedomiť že aj humanizmus ako taký má svoje pravidlá a ľahko ho môžu ľudia zneužiť. Ako byť ľudský treba voči všetkým ľudom na tomto svete a nie si vyberať že voči komu budeme ľudský. Toto selektívne myslenie nie je vôbec správne a zabúda sa na podstatu na čom funguje život.

Mne dosť pomohla aj hudba, aby som našiel samého seba a pochopil isté veci. Počúval som kopec motivačných textov a čítal som kopec iných článkov čo mi nejako pomohli. Ale celkovo na tom všetkom má moja najlepšia kamarátka, ktorú poznám viac ako 8 rokov a ona je ten najpozitívnejší človek aký môže existovať. Povedala mi svoj určitý príbeh a ja som sa potom začal nad tým zamýšľať a pripustil som, že v tom čo píše má reálne pravdu. Čoraz viac som začal zisťovať že verím v určité náboženstvo a v určitú filozofiu života. Verím určitým veciam, ale je to všetko v primeranej miere a snažím sa to nepreháňať. Ja verím aj v to že existuje v živote Boh, že každý jeden človek ho má proste v sebe a to nemusí ani chodiť do kostola. Ako najviac som si to uvedomoval pri seriáli Joan s Arkádie, kedy to dievča toho Boha skutočne videlo a rozprával sa s ňou. Tento seriál mi viacmenej pomohol veriť v Boha aj napriek vedomiu že voči náboženstvu mám určitý postoj a že sa nestotožňujem zo všetkým čo hlásajú. Celkovo postoj voči náboženstvu je citlivý a mnoho ľudí sa voči tomu neraz ohradzuje. Ako v niečom proste tí ľudia majú pravdu a z niečím s nimi skrátka nesúhlasím, ale beriem na vedomie že ani oni so mnou nemusia súhlasiť. Ale som rád že mám nejaký postoj, niekedy je to lepšie ako zostať ticho. Občas môžem byť pre niekoho divný človek, ktorý sa vymyká akýkoľvek stereotypom, ale to je predsa normálne. Ale určite je super byť iným a nesúhlasiť zo všetkým, čo mu reálne predhodia pred nos. Je dobré ak má človek zdravý sedliacky rozum a vie odlíšiť dobré veci od tých zlých. Každým dňom si uvedomujem že všetko funguje inak, nič nie je rovnaké a neustále sa menia okolo nás aj ľudia. Takých ľudí okolo seba môžeme mať veľa, ale až po určitom čase si uvedomíme komu na nás záleží a kto stojí pri nás. Je len na nás, koho si dokážeme pustiť do nášho srdca. Ja mám šťastie, že som našiel tých správnych ľudí čo ma dokážu nejakým spôsobom pochopiť a stáť reálne pri mne. Vážim si to, lebo so mnou to nie je najľahšie, lebo vo mne nie je ľahké sa vyznať a som nevyspytateľný.

Ja som si nejakým spôsobom uvedomil, že vždy pre niečo žiť a možno to nedávam najavo. Všetko robím určitým spôsobom ale poteším sa, že to čo robím ľudia ocenia. Nie je to ľahké vždy všetky veci spísať do slov a občas človek v sebe veci dusí. Nie je to dobré, uvedomujem si stále že moje myšlienky ovplyvňujú strašne veľkú masu ľudí a že to nie sú len mladí ľudia ale aj tá stredná a mladšia generácia. Kopec ľudí nad tými myšlienkami premýšľa a uvedomujú si že v akej súvislosti to píšem. Ja som rád že mám skvelú sesternicu, priateľov, rodinu a tých čo ma držia vždy nad vodou a sú mi vždy ochotný pomôcť a ja si to budem vždy vážiť. Rád aj ja pomôžem ak sa bude reálne dať a rád podporím rôznym mladým blogerom ktorý budú chcieť písať. Ako premýšľam nad jednou myšlienkou, že by som fungoval na jednej stránke, ktorá by sa orientovala na politické informácie a na reálne príbehy čo sa dejú bežne okolo nás. Ja neviem kedy na tom začnem pracovať, ale ak sa to udeje, tak to bude veľká zodpovednosť voči všetkým čitateľom.  Už si nebudem potom môcť dovoliť písať všetko na čo len pomyslím, budem musieť reálne dokázať že vychádzam s určitých faktov ktoré si nebudem vôbec vymýšľať, tak ako to je doteraz. Proste hlavným pravidlom bude že sa vyhnem akejkoľvek zaujatosti. Ja si myslím, že som si určitých vecí začal uvedomovať v ten najsprávnejší čas a začal som si všetko spájať a vytvárať mozaiku. Každý by mal takto precitnúť ako ja, mal by proste rozprestrieť krídla a lietať slodobne ako vták. Každý by sa nemal báť skúsiť niečo nového čo človeku zmení život a človek by nemal prestať snívať sny a okamžite sa vzdať. Všetci ľudia na svete majú možnosť žiť vyrovnaný a harmonický život. Ja som rád že som ho začal konečne žiť a začal som si veci viacej užívať a uvedomovať si ich. Všetko má v živote určitú cenu a človek by sa nemal báť spraviť chybu, lebo len chyby človeka posúvajú ďalej. Hlavne človek by mal kráčať vpred a nie ísť dozadu a cúvať. Každý človek si uvedomí kde je jeho skutočné miesto a som rád že som to pri určitom človeku pochopil a že ten človek to cíti rovnako ako ja.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: