Archív pre december 7th, 2014

Navonok

7. decembra 2014

Celý život som uvažoval, že ako to v našom živote funguje, že ako sa na nás ľudia pozerajú. Hľadíme skrz ružové okuliare a každý deň si všímame ako ľudia kráčajú, všímame si ich chôdzu, ich pohľady a čo si neraz o nás myslia. Žijeme v dobe, kedy sa každý na nás pozerá s tej vonkajšej stránky, doslova ešte nepoznajú naše vnútro a to čo cítime vo vnútri. Navonok každý človek niečo pociťuje, potrebuje vedieť že ho má niekto rád a že ho proste chápe. Keď idem po ulici, tak rozmýšľam že prečo sa ľudia pozerajú a nad čím tak dokážu uvažovať. Nevyčítam im to, lebo aj mojou nejakou ľudskou vlastnosťou je sledovať okolo seba okolie. Každý človek okolo seba sleduje okolie, niekto sa buď ponáhľa a uteká domov, dakto zas kráča pokojným krokom pozrie a usmeje sa. Ale proste každý deň dostávam jasnejšie odpovede na rôzne otázky, všetko býva čoraz jasnejšie než si myslím. Žijeme v dobe, kedy sa pozeráme na človeka len s tej vonkajšej stránky, ale do jeho vnútra sa dostávame až neskôr, keď ho začneme viacej spoznávať. Ja sám som takýchto situácii zažil dosť, kedy som niekoho spoznal a nebolo čisto cez sieť, ale proste ten osobný kontakt tam bol a bolo to o to úprimnejšie a ľudskejšie. Niekedy si pomyslíme, že sú ľudia takí a takí v skutočnosti je pravda omnoho inde. Poviem to tak, že všetko je vo výchove a v tom, ako dokážu rodičia vychovávať svoje vlastné deti a ako ich vedú životom. Potom keď tie deti dospejú a budú z nich dospeláci, tak potom neskôr prídu na to o čom je reálne ten život, že to nie je čisté odriekanie, ale je to neustály boj. Človek bojuje sám zo sebou a snaží sa prekonávať samého seba, to je ten vnútorný boj človeka zo samým sebou.

Spôsob akým sa pozeráme na ľudí, tak je vo väčšine prípadov nesprávny. Ako nielen ja robím v tomto chybu, ale kopec iných ľudí robí v tomto chybu a tá chyba je dosť fatálna. Aj keď niekedy je ťažké sa ponoriť do vnútra toho človeka,  lebo nevieme čo reálne pociťuje. Každý sme proste iný, naše vonkajšie pocity sú niekedy silnejšie než tie vnútorné a v mnohých smeroch. Málokto má chuť otvoriť svoje srdce a dušu, aby niekoho do nej reálne pustil, to sa nie vždy dá. Každý človek má svoj svet a ak ho nechce zdieľať z iným, tak je to pochopiteľné, nechce nás nejako zaťažovať. Povieme si, navonok je šťastný každý človek, ale skutočnosť je taká, že vo svojom vnútri môže prežívať neskutočnú bolesť. Zažil nejakú životnú skúsenosť o ktorej proste nechce hovoriť, lebo cíti vo svojom vnútri, že by tým zaťažoval iných a nechcel by aby sa trápili. Je to pochopiteľné, ja to niekedy rovnako cítim a viem že sa nedá všetko iba skrývať. Postupne sa stane, že človek určitú časť svojich myšlienok von, ale nedá ich von všetky, lebo sa potrebuje nejako vnútorne chrániť. Celkovo vnútorné pocity sú odlišné od tých vonkajších a o nich sa samozrejme aj ťažšie rozpráva. Sú veci čo proste nevyjadríme slovami, stačí niekedy len malý úsmev a jemný letmý pohľad na určitého človeka. Proste spôsoby ako sa na všetko pozeráme, sú tie vnútorné a tie vonkajšie, musíme ich vedieť ovládať, lebo potom budú nastávať pre nás, také životné situácie, ktoré doslova nemusíme zvládnuť a nebudú pre nás jednoduché. Nehovorím že všetko v našom živote je jednoduché, ale vždy sa treba snažiť, aby to tak v skutočnosti vždy bolo.

Náš život sa strašne od základov zmenil, proste začali v ňom prevládať materiálne veci. Ako v živote treba aj materiálne veci, ale proste nesmieme ich uprednostniť pred ľuďmi. V tomto sme stále nepoučiteľní, nehovorím že sú takí všetci, ale toto je náš paradox. Proste veci začať byť milované a ľudia začali byť používaný a zneužívaný na rôzne veci.  Toto je tá najhlúpejšia chyba, aká môže v našom svete existovať a tak sa to nebude ľahšie vymazať. Vonkajšie pocity nás nútia robiť niečo čo je v skutočnosti nesprávne a tie vnútorné pocity, nás vedú k tomu, aby sme sa nedopúšťali neustálych chýb. Snažíme sa poučovať iných a nedokážeme poučiť samých seba, myslíme si, že ako vieme posúdiť daný problém. Nevieme ako to v skutočnosti funguje, lebo nevieme čo ten daný človek vo svojom vnútri cíti. Niekedy stačí si nastaviť uhol pohľadu tak, aby sme sa nad tým všetkým čo sa deje okolo nás aj reálne zamyslieť. Náš život nie je rozprávka a musíme ho vedieť žiť, nemôžme sa neustále za niečo ospravedlňovať. Nič nie je jednoduché, ale snažme sa robiť všetko preto, aby to tak reálne bolo. Nebojme sa pozrieť človeku do očí, odísť niekam preč a nepremýšľať nad starosťami. Navonok sa tvárime že sme silný a vo vnútri sme neskutočne zraniteľný. Sme ľudia čo majú rôzne druhy zmýšľania, niekto je príliš pesimisticky a niekto príliš optimistický. Platí jedno, že všetko vo svojom živote  na seba priťahujeme ako taký magnet. Sme magnetom na pozitívne alebo negatívne veci, platí to tak stále, ale celý náš život funguje na karme. Proste všetko čo odovzdávame von, tak sa nám vracia a sú chvíle, ktoré nazývame za dobrotu na žobrotu, ale toto vysvetlím až v ďalšom odstavci. Treba si uvedomiť jedno, že všetko navonok funguje opticky inak, nič sa v našom živote nedeje tak náhodne, ako sa nám môže zdať na prvý pohľad, všetko v skutočnosti môže mať iný dopad na veci.

Ako treba si uvedomiť, že nie všetkým sa môžeme zavďačiť a nie vždy všetci budú spokojný. Ľudstvo takto funguje dlhé roky, už od počiatku, že proste nevieme povedať že kto je to. Možno by to bolo až príliš jednoduché, kebyže to dokážeme zistiť. Boli by sme ako tí roboti, čo krútia okolo seba rukami a mal by ich nejaký človek, ktorý by ukázal kúsok svojho vlastného vodcovstva. Logika vyššieho cieľa, funguje v určitom bode, kedy sa nad tou určitou vecou musíme reálne zamyslieť. Naša realita navonok a vo vnútri funguje úplne inak, teda prakticky žijeme v skreslenom svete plnom ideálov a predstáv. Všetky naše predstavy a určité ľudské hodnoty, sú postavené na úplne iných základoch. By sme si mali zapísať do hlavy jedno a k tomuto budem ľudí viesť po celý život. Nie je dôležitý názor, ako si všetci reálne myslia, názor je ako prd čo postupne vyfuči a nemá žiadnu myšlienkovú hodnotu. Najdôležitejšia je v našom živote vedomosť o daných veciach, že sa reálne stanú. Vedomosť treba povýšiť nad všetky materiálne hodnoty a iné názory čo vypúšťame von. Vo vedomosti je najväčšia sila a tá vedomosť bude s nami kráčať po celý náš život, názor s nami kráčať nebude, teda môže nás vnútorne ovplyvniť, ale jeho ďalšie využitie je nulové. Názor založený na vedomosti a faktoch je skutočný názor a ten by sa mal ľudom dostávať do hlavy. Človek čo žije celý život v nevedomosti, tak proste nedokáže vnímať tento svet navonok a ani vo vnútri. Prakticky je paralyzovaný od všetkého a od všetkých ľudí, ktorých nazýva priateľmi. Proste poviem to tak s človeka čo žije v nevedomosti a nezaujíma sa o tento svet, tak sa s neho stáva ľudská troska, nielen vo vnútri, ale aj navonok a toto ľudia pocítia. Navonok je všetko odlišnejšie než vo vnútri, naše vnútro je najviac zraniteľné a najviac tým trpí naše srdce a duša. Proste musíme prebúrať tú našu stenu ktorou sme obklopený po celý náš život. Nepozerajme sa len navonok, čo o nás ľudia hovoria a ani sa nesnažme si to všetko všímať, lebo niekedy nám stačí, že budeme iba sami sebou. Proste máme určité alterego ktoré je navonok iné a vo vnútri je tiež iné. Poviem to takto, nemusíme mať priamo nejakú prezývku, len máme svoje skutočné ja, teda to vonkajšie a to vnútorné.

Musíme nastaviť zrkadlo tomuto svetu, nielen iba prezentáciou svojich názorov, ale aj skutkami čo robíme. Musíme sa zamyslieť nad tým, že všetko čo robíme, že či je skutočne správne. Veľa krát musíme niektoré veci prehodnotiť, aby sme prišli na to, že sú v skutočnosti reálne. Musíme sa neraz zbaviť strachu a ísť pred ľudí, lebo tí ľudia nebudú na nás ukazovať prstom, lebo oni sami sa ponáhľajú z mesta domov. Ľudia neriešia v meste, že či má človek oblečené na sebe tepláky alebo nohavice. Lebo proste v tomto sa človek cíti najlepšie a je to jeho obľúbený štýl. Je jedno či človek vyjde na ulicu ako hip-hoper, punker, emo, metalista alebo rocker v skutočnosti je to jedno. Celkovo platí že aj oblečenie môže vyjadrovať určité postoje človeka k životu, vyjadruje jeho pocity voči systému a voči svetu ako takému. Niekto môže mať po ksichte celé rady piercingov a majú ich aj na nebezpečných miest, kde je to riziko strašne veľké, ale týchto ľudí neodsudzujem, lebo oni sa tak navonok cítia dobre. Proste sú to ľudia ktorý proste majú svoju obľúbenú kapelu, tak ako ja a nemám voči určitým veciam predsudky, tak ani ľudia okolo mňa. Najväčší nezmysel je škatuľkovať človeka podľa nejakého štýlu a hneď mu hovoriť že punker, hip-hoper, rocker a podobne. Aj títo ľudia nemusia počúvať len svoj obľúbený žáner, ja tiež nepočúvam čisto iba hip-hop a mohol by som byť ortodoxným človekom, čo si ide hip-hop a iné štýly ho nezaujímajú. Proste sú rôzne módne trendy čo momentálne letia a treba ich brať také aké sú. Celkovo ak nejaké veci v živote neuznávam, tak to automaticky neznamená, že musia ľudia so mnou zdieľať názor. Každý žáner vyjadruje nejaký životný štýl a určitý postoj k životu ako takému. To že sa navonok človek tvári podľa určitého žánru, tak automaticky nemusí znamenať, že je to zlý človek. Nesmieme celý náš život postaviť že je vonkajšia krása dôležitejšia než tá vnútorná, lebo ak všetko postavíme na tomto, tak si nevšímame toho, aký ten človek v skutočnosti je.

Sme obklopený neustálymi rozdielmi, stále sa rieši kto je aký a nikto sa nezamýšľa nad podstatou života. Musíme sa pozrieť do zrkadla a nepozerať sa iba na vonkajšie prednosti človeka. Ako poteší, keď je človek aj vo svojej podstate pekný, ale to čo je vo vnútri je dôležitejšie. Prakticky sa v našom svete riešia rozdiely medzi bielymi a čiernymi, toto je náš skutočný problém nad ktorým sa pozastavujeme. Skutočná diskriminácia nie je, keď niekto uráža bielych alebo keď niekto urazí ľudí tmavšej pleti. Najväčší nezmysel je hádzať všetkých do jedného vreca, ako také odpadky na smeti. Pozastavujeme sa nad diskrimináciou našich rómskych spoluobčanov alebo na rasizmus, ale problém je úplne inde a nikto ten problém nechce riešiť. To by sme v skutočnosti na každého Maďara, Rusa, Poliaka, Róma alebo na nejakého človeka mohli povedať že je taký a taký, len my máme choré zmýšľanie hádzať všetkých do jedného vreca. To že navonok niekto môže byť iný, tak to nič neznamená, prakticky vo vnútri človeka je stále niečo citlivé. Každý človek sám o sebe je tvor neobmedzených možností a dokáže strašne veľa vecí v živote spraviť. Človek je navonok a aj vo vnútri strojcom svojho vlastného šťastia, skutky ktoré bude robiť, tak sa premietnu do jeho ďalšieho života a neraz tým môže ovplyvniť aj vzťahy s priateľmi. Preto v živote treba rozmýšľať čo a kedy povieme, lebo ľudia nie sú sprostí a blbí, dokážu si veľa vecí zapamätať a najme to čo im človek povedal. Ľudská myseľ nie je hlúpa a netreba ju podceňovať, lebo neraz veci ktoré môžeme vypustiť z úst môžu aj poriadne zabolieť. Proste niektoré veci sú uvedomíme neskoro, navonok sa môžeme tváriť, že sme v pohode a vo vnútri to môže bolieť aj nás. Mali by sme všetci spolu nejako vychádzať a nájsť si k sebe cestu. Toto je taký najväčší problém, že mnoho ľudí nechce a toto je veľká chyba. To že sa budeme neustále hádať do krvi, tak tým neriešime prakticky nič, teda sa musíme niekam v živote posunúť. Nemôžeme očakávať že sa všetko vyrieši samo a to sa ani nedá čakať, lebo sme ľudia a my musíme pridať ruku k dielu, aby náš svet bol lepší, nikto to za nás nespraví a nenastane zmena, pokiaľ sa o ňu sami nepokúsime.

Navonok človek môže byť iný než je vo vnútri a toto môže byť veľmi zradné. Ja som poznal ľudí čo sa tvárili v pohode a vo svojom vnútri to boli pijavice, ktoré sa prakticky prisali na mňa. Ale pochopil som, že kto pri mne ostane a kto naopak odíde, boli časy, kedy som bol s toho smutný. Ale postupne som prišiel na to, že musím ísť ďalej, lebo to bola jediná možnosť v živote ktorú mal. Celý život spoznávam určitých priateľov a neskôr zisťujem, že či sú tí praví alebo nie. Každý človek sa môže navonok zdať super, to som si aj ja myslel, že sú všetci super. Realita ma pritlačila k múru a pochopil som, ako celý tento svet funguje. Stále spoznávam určitých ľudí a stále zisťujem, či im dokážem veriť. Mnoho ľudí mi aj v reálnom živote dokázali, že sú to super ľudia a že sú proste sami sebou. Ako viem že sú niektorí ľudia veľmi pekní, ale vo svojom vnútri sú krajší. Vo vnútri všetko funguje inakšie, máme svoje obranné mechanizmy a máme aj vnútorný obal. Naše myslenie navonok funguje inak, než funguje vo vnútri. Teda v nás prevládajú dve veci, ktorými reálne uvažujeme teda rozumom a srdcom. Teda náš rozum nám bráni skúsiť niečo nové a neodskúšané, teda sa snažíme držať určitých pravidiel. Srdcom konáme najčastejšie a neraz aj pod rôznymi impulzami v živote. Teda v skutočnosti by sme mali zapájať srdce a rozum v rovnakom pomere, sú veci v ktorých srdcu nerozkážeme a toto si treba reálne uvedomiť. Treba zbúrať všetky hranice a konečne pochopiť, že nie všetkých treba vnímať iba podľa vonkajšej krásy, ale aj najme po tej vnútornej. Nemôžeme stále iba hľadať chyby na niekom, lebo to že bude každý na každom hľadať chyby a nepozerať na to, čo je v človeku dobrého je hlúpe. Všetci by sme sa mali chovať ako jeden národ a najme byť hrdý na to že sme Slovania. Tieto nezmyselné žabomyšie vojny o tomto svete nemajú zmysel, tak ako nemá zmysel sa stále z niekým hádať o nejakej pravde. Proste každý človek by mal vedieť rozumne načúvať, než by mali hneď na človeka vyšteknú. Lebo ľudia vedia iba štekať, ale nevedia počúvať a toto je chyba ktorou trpí celé ľudstvo. Proste keď zmeníme pohľad na náš svet, tak sa týmto trošku môže zmeniť svet okolo nás. Jeden človek mi pomohol pochopiť, že niekedy stačí hoc aj malý úsmev k tomu, aby sa dalo na tento svet pozerať inak.

 

 

Reklamy

Ľudská dobrota

7. decembra 2014

Poznal som kopec ľudí okolo seba,
nie vždy to bola veľká sláva,
každý sa vždy sa choval ako sa mu to hodilo,
schovával sa za svoje vonkajšie pozlátko,
nie vždy všetci ľudia sa tvárili ako kamaráti,
boli chvíle kedy z môjho života radšej odišli,
chápal som to a nechcel som sa viacej pýtať,
prečo niektorí ľudia museli tak náhle utekať,
za celý život som stretával rôzne osoby,
ale chýbalo im ten malý kúsok pokory,
v tomto svete nie je vždy miesto pre pochopenie človeka,
neskoro som začal chápať že nie všetci majú kúsok dobra,
pri jednom človeku som to začal konečne všetko chápať,
aj on ma začal s každej ľudskej stránky chápať,
nikto nebude taký človek ako je on,
v mojom srdci začal zvoniť ako taký veľký zvon,
po dlhom čase prichádzam na to že ten úsmev za to stál,
že som sa na niekoho konečne z radosťou usmieval,
začal som chápať že ženská krása nie je iba o kráse a peniazoch,
viem že sa nebudem vzdávať a že nebudem hádzať o stenu hrach,
v dobe paradoxov nájsť skvelého človeka je doslova rarita,
zistiť že vo svojom vnútri je neskutočne krásna,
jej úsmev je tou najsilnejšou devízou,
že sa na ňou pozrieť bolo skutočnou radosťou,
čoraz viem že od všetkých ľudí odlišná,
viem od prvej chvíle že je skutočne ľudská,
kopec ľudí ma niekam poslalo kade ľahšie,
jedine ona moju nesmelosť chápala najlepšie,
som vďačný v živote za každú jednu sekundu,
že prišiel niekto skvelý kto dodal môjmu životu novú šťavu.