Ticho

Celý čas som rozmýšľal nad tým, na ktorú vec sa momentálne zameriam. Čoraz viac začínam mať v hlave, že niekedy jedna s tých vecí nad ktorými sa dá rozmýšľať, že ako sa dá najlepšie vypnúť. Ako človek rozmýšľa nad všetkými možnými vecami v živote a niekedy stačí fakt vypnúť. Teda vypnúť neznamená len ísť von, ale celkovo to znamená že niekedy stačí byť ticho a nikomu nič vo svojom živote vysvetľovať. Uvedomil som si, že niekedy je to tak lepšie, lebo niekedy nie je dobré vždy niečo hovoriť a mať v niečo posledné slovo. Niekedy si vravím jedno, že najlepšia vec čo skutočne pomáha je hudba, kde hrajú len jemné tóny klavíru a je inštrumentálna. Proste nechcem stále počúvať len slová, len niekedy radšej počujem zvuk a hlboko rozmýšľam nad životom. Ale skutočnosť je taká, že vždy by mal byť moment, kedy sa človek aspoň na chvíľku zastaví a spomalí. Lebo žijeme v unáhlenej dobe a stále sa niekam ponáhľame a myslíme si, že je to tak skutočne správne. Viem že to tak proste nefunguje, čím sa náhlime, tým prichádzame o veci ktoré postupne milujeme. Mám svoj svet a sú chvíle, kedy nechcem niekoho zaťažovať svojimi starosťami, lebo nechcem aby sa niekto trápil. Viem že to čo robím, možno nie je vždy správne a niekedy toto považujem za svoje jediné správne riešenie čo vôbec mám. Ale aj to riešenie býva občas zradné, ale niekedy nemám inú možnosť.

Rozmýšľal som nad tým, čo by stalo, kebyže som na nejakom ostrove, kde je ticho a kde šumí more. Neraz snívam o tých veciach proste, že stačí vypnúť mobil, internet a všetky veci čo zabíjajú náš čas, ale sme na nich závislí kvôli ľudom ktorých milujem. Sám viem, že čo to znamená, byť na danom mieste, len kvôli niekomu koho mám skutočne rád. Nemusím ja slovami nič hovoriť, lebo za mňa všetko hovorí moje srdce a láska čo vlastne reálne cítim. Ako nie vždy ticho je to správne riešenie, človek sa musí z niekým vo svojom živote rozprávať a hlavne nesmie byť vôbec sám. Lebo všetci sme nejakí ľudia a každý z nás má svoj vlastný svet v ktorom žijeme. Nie vždy mám chuť hádzať nejaké argumenty o milosrdenstve a o tom ako je niekedy všetko zlé. Proste mám chuť byť ticho a nikoho najradšej neriešiť, ale proste je to súčasť mojej práce, písať nejaký spoločenský názor a nejako ľudom otvárať oči a dať im impulz k uvažovaniu. Nikdy som nešiel do vecí, aby som niekoho urážal alebo mi nejako tým svojim názorom ubližoval. To nikdy nebol môj štýl a všetko čo doteraz píšem, tak si za tým stojím a vždy si budem stáť. Sú proste chvíle, kedy nedokážem byť ticho a tváriť sa že som v pohode. Každý človek vie, že sa nepotrebujem na nič a ani predstierať, lebo toto je proste skutočné ja. Ako vždy si rád vypočujem nejaké názory, ale sú chvíle, kedy len radšej ich počúvam, než by som mal na nich reagovať. Ako nie vždy chcem nad niečím rozmýšľať a uvažovať, lebo neraz tým zabijem aj pol dňa, aby som k niečomu skutočne dospel. Ale niekedy rozmýšľanie je jedinou súčasťou, pri ktorej si človek môže niečo reálne uvedomiť a voči daným problémom sa zodpovedne postaviť.

Uvedomujem si, že kopec vecí v živote sa dá vyjadriť aj bez slov. Napríklad keď niekoho máme radi, tak mu to nemusíme povedať ústne alebo písomne, ako je to bežným zvykom v našom živote. Ale sú ľudia čo to dokážu gestikuláciou svojich vlastných rúk, teda nedokážu to reálne všetci. Sú ľudia čo majú posunkovú reč a neraz ňou dokážu povedať strašne veľa vecí. Proste pre mňa sú títo ľudia úžasní a dokážu dávať toľko lásky, čo si máloktorý človek vo svojom živote dokáže reálne predstaviť. Ja sám som jedného takého človeka poznal a pre mňa bol povahou fantastický človek. Jediná vec čo ma tak vnútorne mrzela, bolo že nerozprával, ale vnímal a počul všetko, čo sa okolo neho reálne deje. Niekedy je ticho dobré, ale nie to tak môže reálne byť a nie je to vždy dobré. Človek čo žije s poruchou ktorý nerozpráva, to má samozrejme najťažšie. Vnímam všetky zvuky, ale nemôže sa s človekom rozprávať inakšie len posunkami. Ale aj to je prejav určitého komunikovania s človekom, teda s toho neverbálneho hľadiska. Lebo naša komunikácia sa prakticky na verbálnu a neverbálnu, len niekedy tá neverbálna je často ľudmi zle chápaná. Ale je určite lepšie z niekým prehovoriť hoc aj pár slov, ako byť len ticho. Lebo niekedy niektorí ľudia majú doslova pocit, že keď sme ticho, tak sme doslova neviditeľní a nevnímame tento svet, len pravda je úplne inde, než sa môže na prvý pohľad zdať. Sám viem kde je pravda a viem že svety ľudí sa doslova odlišujú, všetci máme doslova svoj vlastný príbeh, ktorý si vlastne píšeme. Teda si ho píšeme svojimi vlastnými pocitmi a skutkami, ktoré reálne spravíme a je iba na nás, ako všetko dokážeme reálne zvládnuť vo svojom vlastnom živote.

Vlastne ticho je jediná vec, ktorá sa dá vnímať aj s toho pozitívneho hľadiska. Lebo pri tichu sa dá neraz rozmýšľať a dá sa v ňom vžiť sa do pocitov iných ľudí. Niekedy netreba nič hovoriť a vieme vycítiť že čo sa v živote človeka skutočne deje. Koľko ľudí si neraz myslí, že ma zaťažuje svojimi starosťami a reálne vycítim čo sa skutočne deje. Pri mnohých ľudí to pocítim buď s tváre alebo s toho, že čo mi momentálne napíšu. Nie som proste žiadnym jasnovidcom, aby som vždy dokázal odhaliť skutočnú príčinu daného problému a nie vždy sa to dá reálne vykonať. Neraz si uvedomujem, že koľkým ľudom som vo svojom živote pomohol a viem že sa nedá proste pomôcť celému svetu. Nedá sa proste byť myšlienkami všade a nemôžem neustále nad každým problémom rozmýšľať a riešiť ho, lebo niekedy mám aj tie svoje starosti a aj tie musím nejako riešiť. Nedá sa mi za všetkých ľudí rozmýšľať a nemám takú schopnosť, aby som vedel nad každým človekom a jeho problémom sa zamyslieť. To by som chcel moc a moc by to chceli aj ľudia ktorých okolo seba a ktorých mám veľmi rád. Sú proste chvíle, kedy musím radšej držať jazyk za zubami a nič nehovoriť, lebo nie vždy je to vhodné. Niekedy treba reálne zvážiť kedy čo hovoriť a kedy byť ticho, ja som v tejto situácii stále a uvedomujem si, že proste niektoré veci si musím nechať pre seba a nemôžem ich proste povedať, lebo ma niečo viaže určité tajomstvo, ako keď niekto ide na spoveď a spovedá sa farárovi, len v tomto prípade je to iné. je to iné s toho hľadiska, že ten človek nám prakticky dôveruje a spolieha sa na nás, že to jeho tajomstvo vôbec nevyzradíme. Neraz sa mi mnoho ľudí zdôverí z určitými vecami, čo nepovedia ani svojim vlastným kamarátom a viem že je to preto, lebo mi dôverujú a vedia že ich tajomstvá nikdy neprezradím. Teda viem že ani tí moji priatelia neprezradia tie moje tajomstvá.

Ako neraz si vážim, keď niekto do mňa skutočne vloží do mňa svoju dôveru a nebojí sa mi povedať veci na rovinu. Lebo takto viem, že ten človek sa mi snaží niečo dať najavo a ja si to skutočne všímam a chcem to riešiť. Človek nech robí čokoľvek, nech sa usmieva, škerí, nadáva, ale hlavne nech nie je ticho. Strašne viem oceniť keď je niekto úprimný a vie mi presne povedať v čom som dobrý a čo musím zlepšovať. Ja som človek, čo si váži každý jeden názor a ten názor môže byť aj kritický, ja ho dokážem okamžite akceptovať a dokážem si vypočuť človeka, keď to skutočne potrebuje. Keď človek o daných veciach nechce hovoriť zoči voči, tak mi o nich môže vždy napísať a ja môžem danú situáciu riešiť. Ako som uviedol, že sa mi nedá pomôcť všetkým ľudom, aj napriek tomu môjmu chceniu skutočne pomôcť. Nie je to jednoduché, proste je to nesmierne ťažká úloha a táto úloha je pre mňa veľmi zodpovedná. Uvedomujem si, že niekomu pomáhať je určité poslanie a sú chvíle, kedy človek nesmie zostať ticho a musí začať hneď konať. Treba si dobre premyslieť že čo všetko povieme, lebo všetko čo povieme sa môže obrátiť proti nám. Aj rozhodnutia čo môžeme urobiť nás strašne dokážu ovplyvniť v našom živote, každá možnosť môže veľa vecí zmeniť. Život nie je žiadna hra, vždy sa dá niečo zmeniť, ale sú veci čo nedokážeme vrátiť späť a nemôžeme proste ich zmeniť. Je prakticky iba na nás, ako sa k daným veciam postavíme a k tomu že či chceme vôbec bojovať. Lebo človek čo sa rýchlo vzdá, tak sa vo svojom živote nikam nepohne a môže stagnovať. Pokiaľ má nejakú motiváciu, ako zmeniť svoj život k lepšiemu, tak nech ho zmení v správny čas, lebo potom môže rýchlo upadnúť do zabudnutia.

Treba si uvedomiť, že život nie je počítačová hra a nemáme 7 životov na to, aby sme dokázali začať odznova. Máme iba jeden život a je iba na nás, že či niekomu niečo povieme alebo budeme ticho. Len sa treba zamyslieť, že čo presne povedať, lebo sa môže neraz stať, že neraz povieme niečo, čo človeka zamrzí. Sám viem, že som neraz vyjadril niečo čo v kontexte nebolo správne a neraz som sa ľudom, za svoje myšlienky ospravedlňoval, cítil som to, ale neskôr som prišiel na to, že to proste bola hlúposť vyslovená v určitom afekte. Vtedy som si proste mal zahrýzť do jazyka a nehovoriť alebo nepísať tie dané pocity, čo som v sebe mal. Nie vždy je správne byť ticho, ale treba to reálne odhadnúť, kedy je to vhodné a kedy nie. Treba si určiť jasnú hranicu a tej danej hranice sa treba automaticky držať. Pokým máme presne určený systém, tak potom máme skutočne jasno v tom, ako to bude reálne fungovať. Ja sám radšej mám rád, keď veci fungujú po kope a keď v nich nie je žiadny chaos v ktorom sa dokážem vyznať. Mám rád organizovaný chaos, teda viem že je to určitý bordel, ale viem že sa v ňom vyznám len ja a nikto iný na tomto svete. Som rád keď je pokoj a ticho a keď sa ľudia medzi sebou nehádajú, lebo vtedy mám pocit, že je v mojom živote aspoň nejaká vnútorná harmónia, ktorá sa tak skoro nerozbije a zostane veľmi dlho pevná a nerozbitná. Celkovo si vážim keď je všade pohoda a keď sa ľudia medzi sebou dokážu a dohodnúť, lebo toto je taká dôležitá vec, ktorá ma neraz drží pri živote.

Ticho je neraz krásne a dá sa pri ňom fantasticky premýšľať. Keď to dokáže ešte podčiarknuť fantastická hudba, tak človek hneď príde na iné myšlienky. Alebo stačí na chvíľku zatvoriť oči a na chvíľku aspoň meditovať, aj keď túto formu praktizujem veľmi málo, ale mnohým ľudom to pomohlo. Mne pomáha niečo iné, viera v niečo čo je skutočné a čo človeku otvorí oči. Pomáha mi viera v ľudské vedomie, evolúcia vedomia a dôvera v karmu, lebo ako sa vraví, že všetko čo odovzdávame von, tak sa nám to proste vráti a u mňa veriť v karmu som povýšil na prvé miesto. Viem prečo je to tak, lebo na karme je postavený celý náš život a najme to, ako v živote skutočne postupujeme. Sme si sami strojcami svojho šťastia a aké si ho urobíme, tak také ho budeme aj reálne mať. Každý krok treba zvažovať a uvedomiť si ho, sú situácie na ktoré môžeme reagovať a sú situácie kedy treba byť ticho. Dobre si treba premyslieť, čo treba povedať alebo napísať, vždy treba všetko zvážiť. Ako sa vraví, že nie je dobré nad všetkým premýšľať, ale tieto veci nad ktorými rozmýšľame sú pre nás život veľmi zásadné a môžu strašne veľa vecí ovplyvniť. Ale ovplyvnia aj ďalších ľudí okolo nás a nie všetci ľudia dokážu prijať určité fakty, lebo nátura človeka je iná. Nie všetci sme rovnakí a nie všetko zoberieme z humorom, na niektorých veciach sa dá zasmiať a sú veci čo treba zobrať vážne. Ale treba si uvedomiť že život máme iba jeden a že čo urobíme, tak môže mať na nás veľmi veľký dopad a proste niektoré veci sa dajú zmeniť v zárodku a iné sa proste nedajú zmeniť. Je to proste tak, všetko treba brať také, aké to naozaj je a nemožno sa neustále vyhovárať na nejaký systém a na nejaké iné chyby. Proste treba žiť tak, aby každému okolo nás bolo dobre a aby všetci proste boli šťastní a aby im nič nechýbalo. Lebo keď ľudia pri sebe stoja a chápu sa, tak to je potom ten najkrajší pocit na svete.