Archív pre február 2013

The Americans dostáva druhú sériu

22. februára 2013

Po niekoľkých častich výborného seriálu The Americans, pomaly televízia FX obnovila seriál na druhú sériu. Je to aj vzhľadom k tomu že seriál sa úspešne chytil a ľudia ho sledujú. Mňa ten seriál tiež chytil svojou nezvyčajnosťou že sú tam mnohé odkazy na históriu. Sa mi páči na tom seriáli že ten dej nie je stereotypný. Proste ten seriál chytí aj toho náročnejšieho diváka. Ďalšia séria už pomaly bola oznámená a bude sa na nej pracovať.

Prvá séria má okolo 13 častí a druhá bude mať tiež 13 častí. Dej je z prostredia vrcholiacej studenej vojny a sústredí sa na dvojicu agentov, ktorý žijú na predmestí Washingtonu jako manželský pár. Ich krytie je tak dokonalé, že ani ich vlastné deti netušia nič o ich pravých identitách. Ich manželský vztah pravidelne prechádza napätím, kvôli stresu z možnosti odhalenia, nebezpečia pri riadeni vlastnej síete špionov a tiež kvôli tomu, že jeden z nich začíná sympatizovať s americkým spôsobom života. Naviac sa všetko skomplikuje, keď sa vedľa nich nasťahuje nový sused Stan, ktorý je agentom FBI v utajení.

Reklamy

Vysielanie nórskej televízie: 12 hodín plápolajúceho ohňa v kozube

21. februára 2013

Program sprevádzali odborníci na palivové drevo. Experti poskytli komentár, odborné rady a, ako napísala agentúra Reuters, aj trochu kultúrneho vzdelania.
Hovorili o témach ako spaľovanie, sekanie a stohovanie dreva, priestor však ušiel aj hudbe a poézii.

Producent Rune Möklebust dostal nápad odvysielať reláciu vďaka knihe o palivovom dreve, ktorá sa v Nórsku stala hitom. Má názov Hel Ved, čo je v nórčine slovná hračka – slovo “ved” znamená palivové drevo, ale celý názov znamená Silná osobnosť. Autorom knihy je Lars Mytting.

Televízia NRK má už s podobným typom relácií svoje skúsenosti. V roku 2011 vysielala NRK 134 hodín bez prestávky cestu výletnej lode, ktorá sa plavila popri nórskom pobreží k Arktíde. “Ľudia v Nórsku majú k ohňu spirituálny vzťah. Oheň je dôvodom, prečo sme tu. Keby sme nemali palivové drevo, zamrzli by sme,” dodal Möklebust.

zdroj: cas.sk

Angry Birds trilógia tento rok

20. februára 2013

Viceprezident developérskeho štúdia Rovio, Petri Järvilehto, je spokojný s úspechom titulu Angry Birds nielen na mobilné zariadenia, ale aj konzoly. Nadšenie netvorí len množstvo verzií, ktorých sa Angry Birds dočkalo, no taktiež aj fakt, že sa im s predajom konzolových portov podarilo dosiahnúť milión.

Preto Angry Birds Trilogy, a to exkluzívne na Wii U a Wii. Dátum vydania a detailnejšie priblíženie prvkov ešte známe nie je, no určite vás budeme informovať po ďalšej Activision a Rovio tlačovej správe.

zdroj: gamesweb.sk

Lana Del Rey (hudobná biografia)

19. februára 2013

Život a kariéra

Lana Del Rey, vlastným menom Elizabeth Woolridge je 26-ročná americká popová speváčka, textárka a skladateľka. Jej umelecký pseudonym sa skladá s kombinácie mena hollywoodskej herečky Lany Turner a auta Ford Del Rey. Lizzy vyrástla v  ,,zapadákove” Lake Placid v New Yorku. V 14-tich ju poslali na internátnu školu, do Connecticutu, aby sa zbavila svojej závislosti od alkoholu.

V osemnástich sa vrátila do rodného mesta, aby študovala na miestnej univerzite. Už vtedy začala pod menom Lizzy Grant vystupovať po kluboch, no svoju potenciálnu hudobnú kariéru nebrala vážne. Keď mala dvadsať ocitla sa v karavanovom mestečku za mestom, nemala kam ísť a stále sa liečila zo svojej závislosti. Niekedy v tom období vydala singel Kill Kill, z ktorého sa neskôr pod spoločnosťou 5 Points Records stala EP v rozsahu troch piesní.

Až v roku 2008 s producentom Davidom Kahnom z toho urobila celý album pod názvom Lana Del Rey a.k.a. Lizzy Grant. Vo svojich 26 rokoch vydala v Írsku 27.01.2012 a 30. januára 2012 vo Veľkej Británii nahrávku s názvom Born to Die a úspech sa dostavil, keďže CD sa umiestňovalo na prvých priečkach albumových rebríčkov vo viacerých krajinách. Spieva síce anglicky, no akcent znie výrazne francúzsky hlavne v skladbách v šansónovom štýle.

Dôležité je, že je dcérou veľmi bohatého pána menom Roberta Granta, ktorý je skúsený doménovým investorom a marketingovým odborníkom. Pri ňom sa začal pomaly odvíjať život novej speváckej hviezdičky. Jej otec vie, ako pomôcť dcérke, aby sa uchytila v šoubiznise a aby zarobila, keď nie obrovské, tak aspoň veľké peniaze. Šikovne ju nechal spievať, čo sa jej páči, a keď sa rozhodol že by už mohla mať na vážnu kariéru., vzal jej život do profesionálnych rúk. A vtedy sa začalo všetko hýbať.

Lizzy sa zmenila na Lanu, zmenila imidž, investora, hudobné vydavateľstvo, dostala marketingových odborníkov a vyplatilo sa to. Dnes sa už verejne hovorí o tom, že existuje istá veľmi talentovaná Lana Del Rey s hlbokým a nežným hlasom a je to tak krásna ikona, ktorá sa na svoje rovesníčky usmieva z aktuálnych billboardov istej odevnej značky po celom svete. Vraj to nie je rozmaznané dievčatko, ale rozprávková víla s hlbokou dušou.

Môj vlastný pohľad na jej hudbu a doplňujúce informácie  (súčasnosť)

Keď som začal počúvať Lanu, tak som si nemyslel že sa mi zmení pohľad na dané veci. Jej hudba melacholická, jemná a je v nej kúsok určitého puncu a elegancie. Proste neraz pomocou pesničiek vyjadruje, to čo prežíva a v textoch cíti že to o čom neraz spieva jej skutočne verím. Má v sebe takú nezvyčajnú charizmu, ako máloktorá dnešná speváčka. Proste aj keď vystupuje v nejakej reklame, tak sa prezentuje vo fantastickom svetle.

Tak akú majú silu jej texty a pesničky, tak jednoznačne majú aj jej videoklipy, ktoré sú spracované na výbornú. Proste nemyslím si že by sa tam malo dať niečo vytknúť. Neraz keď sledujem jej klipy, tak si neraz na tých klipoch dá skutočne záležať. Iní to chcú hneď natočiť a pustiť von. Lana je v tomto úplne iná. Na nej v tvári vidieť že napriek úspechom, čo má stojí pevne nohami na zemi a to si na nej skutočne vážim.

Popri albume ktorý vydala pod nezávislým labelom a albume čo vydala pod veľkým vydavateľstvom nie je veľký rozdiel. Si myslím, že ten odklon od pop rocku a alternatívnemu rocku až k nezávislému popu jej do veľkej miery strašne pomohol. Keď išla nezávislou cestou, tak ju málokto poznal, len vedeli o nej tí najbližší ľudia. Až cesta k major labelu jej skutočne otvorila dvere. Aj napriek tomu je kvalita jej hudby vyššia a vyššia.

Neskôr po výbornom major debute Born To Die v ktorom dominovali piesne Video Games, Summertime Sadness, National Anthem, Blue Jeans, Born To Die a samozrejme potvrdila že by sa mal točiť aj klip ku siedmemu singlu Dark Paradise. Neskôr sa rozhodla že fanúšikov poteší novým EP z názvom Paradise. Tam sa nachádzajú piesne ako Ride, Cola, Blue Velvet a ku mnohým pesničkám z EP spravila klipy.

Po výborne prijatom albume a vydarenom EP sa rozhodla že sa zavrie do štúdia. Úspech albumu bol tak silný, že nechce nič uponáhľať a nástupcu úspešného Born To Die chce spraviť čo najlepšie. Verím že to vyjde ešte tento rok. Jednoznačne treba povedať, že napriek jej talentu a úžasnému spevu ukázala že s ňou treba stále rátať. Jej hviezda určite tak skoro nevyhasne a určite sa mám na čo tešiť.

Určite som rád, že mi jej hudba dosť v živote pomohla. Nemyslel som si nikdy, že to poviem. Ale každým krokom som o tom skutočne presvedčený. Mnohým sa jej štýl nebude povzdávať, teda jednoznačne stále bude prevládať názor 100 ľudí, 100 chutí. Ale verím že ten kto sa započúva do jej hudby, tak jednoznačne vypne od každodenného stereotypu a bude si užívať jemnú jazdu a nádherný spev Lany. Môžem sám za seba povedať, že tá jazda plná melódii, úprimných textov a vynikajúceho spevu, stojí skutočne za to.

Súčasný stav na blogerskej scéne

16. februára 2013

Určite by som chcel pár vecí poznamenať. Počas svojej práce na blogu aj keď jej teraz nie je veľa si všímam mnoho vecí. Písanie na stránke alebo teda blogovanie sa stalo čoraz viac populárnym nielen u mladšej generácie ľudí, ale aj u tej staršej generácie. Kedysi si v dávnych časoch prakticky neexistovali moderné výdobytky a človek svoje pocity sa snažil viacmenej rozpísať na papier. Teda sa nám teraz viacmenej uľahčil život.

Človek je tvor tvorivý a píše viacmenej o tom čo ho v skutočnosti napadne. Len záleží na tom, ako to čo zažíva dokáže podať a napísať tak aby tomu uverilo skutočne veľké množstvo ľudí. Niekedy dlho trvá, kým sa bloger dostane do popredia a do povedomia ľudí. Len musí vedieť dobre a štylisticky písať. Nielen písať hocičo čo mu príde na um. Proste bloger sa nemôže stať hocikto, len ten ktovie danú tému o ktorej píše aj správne ju podať.

Človek sám o sebe na blogu dáva svoju osobnú výpoveď o tom čo zažil, čo ho postretlo a samozrejme neraz vyzradí aj to čo by malo byť skryté. Väčšinu ľudí čo bloguje má presný motív o čom chce písať. Každý človek píše o niečom inom, niekto o pozitívnych veciach, vedeckých atď. Väčšina blogov sa týka práve úplne obyčajných a často až všedných vecí. Sú blogeri, ktorí píšu o svojich problémoch s nadváhou, iní si všímajú život okolo seba, ďalší píšu o výchove detí, o domácich zvieratách či svojich koníčkoch. Sú cestovateľské blogy, kuchárske blogy, blogy hudobných fanúšikov, vyznávačov rôznych športov, ale aj vysoko odborné blogy zaoberajúce sa napríklad hĺbením tunelov, reklamou či literatúrou.

Súčasný stav blogerov pomaličky rozrastá a blogy naberajú čoraz viac na popularite, hodnotím ho pozitívne. Len záleží na človeku akým obsahom sa na blogu bude skutočne prezentovať. Človek ak chce písať o svojom živote, tak by si mal tiež presne určiť hranicu že odkiaľ potiaľ, lebo nevie ako ho budú ľudia skutočne vnímať. Niekomu môže blog pomôcť k popularite a k tomu že bude u ľudí rešpektovaný, alebo sa ten človek sám potopí tým obsahom čo tam napíše a samozrejme v tom všetko aj ten autor okolím bude inak vnímaný.

Je jednoznačne rozdiel robiť blog vo WordPresse, v Endore alebo v iných stránkach ako napríklad SME kde sa k tomu dostane omnoho viac ľudí, len tam človek musí omnoho serióznejšie písať. Možno je taká možnosť že by som sa vrátil a spravil si ďalší blog na stránke SME, ale keď viem že je to veľká zodpovednosť. Človek ak má blogovať, tak by si mal dopredu premyslieť že či by mal svoje články publikovať pod svojim vlastným menom alebo pod nejakou prezývkou.

Určite by som chcel dodať, že ja si vlastne idem takou nezávislou cestičkou v blogu. Píšem vlastne to čo skutočne zažívam, proste sú to také moje osobné skúsenosti životom ktorými vediem čitateľov k tomu, čo sa neraz v mojej hlave odohráva. Plus sú tam aj prebraté veci, aby bol ten blog aj trošku seriózny a zaujal. Samozrejme ja ako bloger som spokojný, že tých blogerov je viac na scéne a že nie som v tom sám. Celkovo je iba na nás, čo tam skutočne prezentujeme a že či to dokážeme obhájiť pred ľudmi. Celkovo je na nás aj to ako prijememe kritiku ktorú nám čitatelia dajú buď pozitívne alebo negatívne. Máme to vo svojich rukách.

 

Každý má svoj vlastný svet

13. februára 2013

Prebehlo v škole pár normálnych týždňov, každodenné blúdenie po chodbách školy do tej a tej učebne. Klára sa venovala kresleniu viac ako inokedy, lebo bolo pekne a kedy sa len dalo si sadla na jej obľúbenú lúku a kreslila. Aspoň vypadla z domu, kde buď mal jej brat pustenú nahlas hudbu a potajomky fajčili s kamošmi, kým boli rodičia v práci, alebo tam bola sama. Júlia sa viac sústredila na školu a preto, lebo každú z jej kamarátiek trápilo niečo iné, nevšimli si, ako schudla. Veronika do školy chodievala s úsmevom a často si odsadla od Kláry, ale tá jej to nemohla zazlievať, keď videla ako sa jej oči smejú pri rozhovoroch so spolužiakom. Júlií bolo v škole zle, tak išla domov skôr a Veronika mala spoločnú cestu zo školy s „kamarátom“. Už si to nevšimli len Klára s Júliou, ale aj iní spolužiaci.Bolo teplejšie a Klára išla zas domov pešo, dlhšou cestou. V meste si pozerala výklady obchodov a mala dobrú náladu.

Nikdy si neverila a ani nevedela akú chybu robí. Keďže bola veľmi kritická k sebe, nemohla si všimnúť toho, ako jej vejú v jemnom vetre jej dlhé vlasy a keď sa usmieva, žiaria jej väčšie zelené oči. Tak isto, ako nevedela, ako toto všetko na nej obdivujú ešte ďalšie oči v jej blízkosti. Tak ako už viackrát, kým sa odvážil prihovoriť sa tejto jeho víle. Sadla si na lavičku a jedla jablko, keď si ku nej sadol nejaký cudzí chalan. Bola prekvapená a ešte viac, keď sa jej chlapec prihovoril. „Ahoj Klára, som rád že ťa vidím. Ja som Lukáš“ Bola prekvapená odkiaľ pozná jej meno a prečo sa na ňu tak usmieva. „Neviem či si ma pamätáš, ale boli sme spolu na tej diskotéke, nebavili sme sa spolu, ale potom mi bolo ľúto, že som sa ti neprihovoril“ Prekvapilo ju aj to, ako je k nej tento chalan otvorený.

Sedeli spolu na lavičke a rozprávali sa. Ani si nevšimla koľko je hodín, keď bol najvyšší čas, aby išla domov. „Dúfam, že sa ešte uvidíme“ usmial sa Lukáš na ňu a každý išli svojou cestou. Ona s úsmevom a s pocitom, že to bol fajn deň domov a on na internát. Zatiaľ bola Júlia sama doma a ležala v izbe a zas pozerala do prázdna, ako v posledné dni, možno týždne častejšie. Nikomu nedokázala povedať čo ju trápi. Vlastne ani ona nevedela čo ju trápi. Nevedela, prečo sa deje to, čo sa deje a prečo práve ona musí zažívať takú bolesť. Za posledné dni zjedla toho minimálne a dnes mala jedno jablko v škole, aby si aspoň kamarátky mysleli, že niečo jedáva. Mama jej každé ráno robila desiatu, aj Klára s Veronikou videli, že má desiatu, ale keď bola vhodná príležitosť a nikto ju pri tom nevidel, vyhodila celú desiatu. Nemala chuť na jedlo a aspoň nad svojou vôľou dokázala zvíťaziť, keď už nie nad citmi. Bolo to už dlho, čo sa s ňou rozišiel jej chalan.

Dostala sa z toho, ale potom zistila, že to nie je také ľahké a začala sa trápiť. Ona je pre neho už vzduch a bavieva sa s ňou minimálne, len keď sa stretnú n chodbe v škole, alebo keď nemá na obede s kým iným sedieť. Je to štvrták, ktorého čakajú teraz maturity a Júlia s ním prežila najkrajšie obdobie svojho života a nedokáže zabudnúť tak rýchlo ako on. Síce sa tvári, že je v pohode a aj sú dni, keď jej je lepšie, ale stále ju bolí to, ako je pre neho len vzduch. Má pocit, že by kamarátky s tým otravovala a tak sa trápi sama. Veronika ani netušila čo robia jej kamarátky, kým ona sedela v meste pri fontáne so spolužiakom. Nebolo to rande, len išli spolu zo školy a on navrhol, aby sa prešli. Rozprávali sa spolu, smiali sa spolu a Veronika bola šťastná že je s ním. Síce si bola vedomá, že je pre neho len a len kamarátka, ale to jej nevadilo. Jediné, čo bolo v tej chvíli pre ňu dôležité bolo to, že je s ním. Ešte takýto pocit nezažila.

Vždy si dokázala držať chalan od seba, zabaviť sa, ale nič viac. A akurát tento jej spolužiak, s ktorým boli spolu kamaráti v nej prebudil niečo iné. Netrápila sa nad tým, že spolu nechodia. Nezamýšľala sa nad takouto vecou, lebo aj tak boli stále spolu a ona sa s ním mohla porozprávať a zasmiať. Bola šťastná, že niekoho takého stretla a to bolo pre ňu hlavné. Sedel v autobuse, ktorý prišiel na stanicu do ich menšieho mesta. Vyrastal tu a tak to tu mal aj rád. Vystúpil a v diaľke počul : Lukááááš, ahoj, tu som!“ Pozrel tým smerom a ani sa nenazdal, už ho objala. „ Ahoj, prekvapila si ma, nečakal som ťa tu“ usmial sa na to krásne dievča čo ho prišlo počkať na stanicu. Mala dlhé čierne vlnité vlasy a tmavé oči. On ju chytil za ruku a spolu sa pobrali domov. „ Moc si mi chýbal, keď si nebol posledné dva týždne doma. Hneď mi tu bolo bez teba inak. Aký si mal týždeň miláčik?“ Strávil s ňou celý deň a až večer mal chvíľku pre seba.

zdroj: referaty.sk

Vplyv médií na ľudí

12. februára 2013

Dennodenne na každom kroku sa stretávame z rôznymi informáciami. Bez ohľadu na to, že ako nás tie informácie často ovplyvňujú a neraz sa podľa nich správame tak ako by sme sa vôbec nemali správať. Každý deň si človek prečíta aspoň jeden článok, ktorý poukazuje na nejakú udalosť alebo škandál a je len na nás či tomu dokážeme veriť alebo nie.

Veľakrát uveríme aj tomu čomu v skutočnosti nechceme veriť. Vidíme nejakú senzáciu v novinách alebo v časopise a často veríme tomu že sa to naozaj stalo. Noviny neraz informujú štýlom aby zaujali alebo upútali čitateľov nielen obsahom ale aj hlavnou titulkou. Neraz v nich napíšu také nepravdivé informácie ktoré neraz dokážu ublížiť človeku a často ho tým aj zhodia. Nie vždy môžu byť noviny objektívnym médiom.

Do istej miery nás ovplyvňuje aj to rádio. Zapneme ho a v tej danej situácii sa na nás vynorí množstvo informácii z rôzneho odvetvia. Niektoré informácie sú pozitívne a niektoré sú negatívne. Ale neraz rádio je médium s ktorým sme prakticky vyrastali. Moderátori a redaktori sa snažia priniesť informácie ktoré sú overené a objektívne. Neraz práca moderátorov a redaktorov prináša veľkú zodpovednosť, lebo sa snažia priniesť čo najčerstvejšie informácie či z domova alebo zo zahraničia.

Televízia je ďalšie silné médium. Lebo v nej  beží kopec programov a neraz sa v nej dozvedáme kopec zaujímavých správ. Aj keď teraz v tých správach tiež dávajú samé negatívne veci a tých pozitívnych vecí akoby bolo čoraz menej a menej. Televízia človeka najviac ovplyvňuje ale tak nielen správami ale neraz aj filmami. Človek keď vidí nejaké násilie, tak to chce opakovať a myslí si že tým niečo dokáže. Neraz aj tie informácie sú dosť skreslené. Často ukážu len to nepodstatné, ale nikdy nie pravdu. Diskutovanou témou bolo násilie v televízii a jeho negatívny vplyv na agresívne správanie detí a adolescentov.

Existujú tri základné teórie na vplyv médií. Tá prvá je už opustená a tvrdí, že médiá nemajú žiaden vplyv na človeka. Druhá odvíjajúca sa od práce Jesepha Klappera zo 60. rokov, ich vplyv pripúšťa, ale iba v podobe posilňovania, nie vytvárania tendencií. A nakoniec tá tretia, rozpracovaná hlavne v 70. a 80. rokoch, založená na úvahách mnohých ľudí je presvedčená, že médiá majú obrovský vplyv. Hovorí sa v nej o „priemysle vedomia“, o „elitách bez zodpovednosti“, o „civilizácii obrazov“. Ich zástancovia sú presvedčený, že médiá deformujú skutočnosť a konštruujú takzvanú mediálnu realitu, ktorá má spätný vplyv na utváraní reality skutočnej.

Kedysi deti hneď ako prišli zo školy hodili svoju tašku do rohu chodby a už utekali vonku. Dneska tiež hádžu tašku do rohu a utekajú, ale už nie vonku ale do izby za počítač alebo ku televízoru. Ani neviem čo z toho je väčšie zlo. Moderné rozprávky nemajú žiadne morálne hodnoty, stále sa v nich len bijú a strieľajú, a keď nie, tak sa v nich užívajú sprosté slová. No počítačové hry nie sú o nič lepšie. Neverím že si pustia Golf alebo šachy, radšej sa premiestnia na inú planétu a postrieľajú zopár príšer a mutantov. Pritom dieťa stráca slovnú zásobu a zmôže sa len na pazvuky typu: bum – bác.

Médiá majú na nás veľký vplyv najme s tej vývojovej stránky jedinca. Neraz sa pomocou internetu vzdelávame ale aj neraz viem že je ťažké rozlíšiť čo je skutočné zlo. Dokonca aj v PC hrách je až priveľa násilia a ľudia si neuvedomujú že keď niekomu urobia zle a pripravia ho o život, tak už nebude žiadne obnovenie života ani oživenie. Niekedy sa mi zdá že ešte aj to počúvanie rádia je menej návykové a viacej nám spríjemní deň ako pozerať televíziu alebo ísť za internet a popritom hrať hry.

Proste každé médium môže u človeka vyvolať nielen určitý pocit ale aj určitú závislosť. Len závisí na nás do akej miery ho skutočne využívame či na vzdelávanie alebo okrajovo na iné veci než je tomu zvykom. Internet je vo všeobecnosti najsilnejšie médium, ktoré by mal každý využívať z rozumom. Lebo internet nás momentálne najviac ovplyvňuje nielen v myšlienkach ale aj v tom čo tam publikujeme. Všetko je iba na nás a záleží len na nás, ako nás médiá ovplyvnili.

Svetlo na konci tunela v skutočnosti NEEXISTUJE

6. februára 2013

Prípady klinickej smrť opisujú všetci, ktorí ju prežili rovnako – svetlo na konci tunela sa približuje, niektorí stretli mŕtvych blízkych, iní počuli hlas Boha, prežili svoj život odznova v bleskovej retrospektíve. Výnimočné nie sú ani prípady, kedy pacienti tvrdia, že vystúpili zo svojho tela a vznášali sa miestnosťou sledujúc, ako lekári bojujú o ich život. Toto všetko vedia dnešní vedci vysvetliť.

 

Úľava a extáza

Ľudia, ktorí prežili klinickú smrť sa zhodujú aj v tom, že celý jej priebeh bol mimoriadne kľudný a bezbolestný. Nie len, že necítili strach zo smrti, ale vnímali celý stav ako obrovskú úľavu, ktorú neraz prirovnali k extáze. Ani to, že vnímajú, čo sa deje okolo nich, a že bojujú o život ich nevyvedie z miery. Pokojne plávajú tunelom za svetlom, ktoré sa stále viac približuje. Stretávajú mŕtvych príbuzných a debatujú s nimi o živote.

K tomuto stavu patrí aj vystúpenie z vlastného tela, ktoré opisujú mnohí pacienti ako niečo neuveriteľné a prirodzené. Ani tí, ktorí neveria v existenciu Boha podľahnú pri počúvaní týchto príbehov presvedčeniu, že nad nami skutočne existuje niečo silné. Tí, ktorí sú však pevne presvedčení, že na tieto javy musí existovať logické medicínske vysvetlenie sa púšťajú do jeho objavovania a skúmania stavov klinickej smrti. Jedným z takýchto ľudí je aj americký uznávaný neurológ Kevin Nelson.

Smrť, či obyčajný sen?

Pre milovníkov záhad a záležitostí medzi nebom a zemou pravdepodobne predstavujú výroky uznávaného neurológa obrovské sklamanie. Profesor neurológie na Univerzite v Kentucky tvrdí, že dokáže vysvetliť všetky príznaky klinickej smrti. Nakoľko sa jej problematike venuje vyše 30 rokov, majú jeho slová medzi odbornou verejnosťou váhu.

Celá záležitosť klinickej smrti je podľa neho založená na REM fáze spánku. Počas nej totiž človek sníva a jeho svalstvo je maximálne uvoľnené. Podľa neho sú niektorí ľudia náchylnejší na REM fázu a v mnohých prípadoch je práve ona zodpovedná za ľudské halucinácie. Mozog človeka, ktorý sa nachádza v stave klinickej smrti sa pohybuje na hranici medzi vedomím a REM fázou, medzi ktorými sa premieta. Túto oblasť odborníci nazývajú hranica vedomia. V tomto štádiu dochádza k paralyzovaniu, halucináciám, snívaniu a vidiny svetla.

Svetlo v tuneli
Vidina približujúceho sa svetla na konci tunela je bežnou súčasťou výpovede ľudí, ktorí sa priblížili smrti. Aj túto záhadu dokáže profesor Nelson vysvetliť. Stavy bezvedomia súvisia s prerušením krvného obehu do mozgu. Ako náhle sa preruší, mozog ostáva aktívny, do bezvedomia upadá po niekoľkých sekundách. Najcitlivejším tkanivom, ktoré okamžite na znížený krvný obeh zareaguje je tkanivo sietnice. Postupne prestáva fungovať, nastáva postupná tma, ktorá evokuje tunel so svetlom na jeho konci.

Svetlo na jeho konci môže podľa Nelsona pochádzať z dvoch rôznych zdrojov – nemocničné osvetlenie, ktoré mozog ešte dokázal zachytiť, alebo ho môže vyprodukovať REM systém, ktorý podnecuje vizuálny systém v mozgu. REM fáza aktivuje aj naše pohybové zmysly, preto mávajú ľudia, ktorí zažili klinickú smrť pocit, že putujú tunelom.

Vystupujú z tela?

Pri vysvetľovaní záhadného vystupovania z tela pacientov sa Nelson odvoláva na prípad švajčiarskeho neurológa Olafa Blanekho. Jeho tím totiž úplnou náhodou objavil možné príčiny tohto javu. Počas zákroku, kedy pacientke trpiacej častými záchvatmi aplikovali do hlavy elektrické impulzy, aby prišli na pôvod nezvyčajného správania sa jej mozgu. Žena, ktorá mala byť počas zákroku pri vedomí zrazu vystúpila zo svojho tela a pozerala sa na celú akciu zhora. Ako náhle lekári vypli prístroj, vrátila sa do tela.

Takýmto jednoduchým spôsobom by mohlo fungovať mechanické zapínanie a vypínanie ako spúšťač vystupovania ľudí v tomto stave z tela. Ilúzia vystupovania z tela je spôsobená nefunkčnosťou časti mozgu, ktorá lokalizuje pozíciu tela v priestore. Aj REM fáza spánku vypína túto časť mozgu, preto je v snoch bežné, že ľudia napríklad lietajú.

Vedecké vysvetlenie stavov klinickej smrti má svoju logiku. Najmä, ak vezmeme do úvahy, že s ním prichádza človek, ktorý celý svoj profesionálny život venoval jej skúmaniu. Tí, ktorí ju však prežili sa zhodujú v tom, že išlo o výnimočný duchovný zážitok, ktorý mal ich životu priniesť nový zmysel. O vysvetlenie tohto javu teda tí, ktorých sa bezprostredne týka, zjavne nestoja. Tých ostatných však fascinovať napriek všetkému neprestane.

zdroj: atlas.sk

Človek a jeho pocity

5. februára 2013

Väčšinou každý človek súdi podľa výzoru. Niet človeka,ktorý sa nepozerá najprv na výzor, či ide o postavu, tvár, farbu kože, vlasy a až v poslednom rade na povahu. Každý si povie mne je jedno ako vyzerá len nech ma očarí niečim. Lenže čo sa stane keď niekto nemá v sebe to kúzlo?

Ten človek, ktorý si myslí, že nemá v sebe nič čím by mohol byť výnimočným, niečo čím je ináč každý človek výnimočný, je príliš raniteľným voči druhým. Nezapadá do kolektívu, cití sa ako na opustenom ostrove, sám. Väčšinou každý človek súdi podĺa výzoru. Niet človeka, ktorý sa nepozerá najprv na výzor, či ide o postavu, tvár, farbu kože, vlasy a až v poslednom rade na povahu.

Začínajúc od farby vlasov končiac po jeho krivý nos. Je plno dôvodov prečo sa človek neuznáva. Vlastne väčšina populácie si myslí, že ich sexepil je niečo zlé dokonca niečo čo ostatným ľuďom prekáža. Veľa ľudí kvôli tomu sa ani nepokúša naviazať si nejaký vzťah, myslia si že nie sú dobrý pre ostatných, že ím už ani zázrak nepomôže. Nie je to pravda, potrebuju len odvahu.

Povedať si, áno som pekný, múdry a som taký dobrý ako ostatný. Lenže,ľudia si neuvedomujú tie dobré veci, vždy sa musia sústrediť len na zlé. Preto sa stáva, že ľudia trpia obezitou, bulúmiou, anorexiou, depresiou a v najhorších prípadoch si aj svoj vlastný život natoľko nevážia, že sa pokúšajú o samovraždu. Niektorí si ani predstaviť nevedia prečo sa týto ľudia rozhodli zničiť si svoj život.

Ľudské vzťahy sú dosť komplikované,ale podľa mňa niet takých vážnych problémov,čo by sa nedalo vyriešiť.Pokial človek bude tvrdiť len pravdu či sa jedná v láske,v práci,v rodine nebude mať také obrovské problémy ako tý ktorí žijú v klamstve. Klamať sa nikomu neoplatí, niekto na to aj tak určite príde a vtedy už bude neskoro.

Pocity človeka sú tak nepredvídateľné tak ako aj tie moje. Často krát je ťažké sa s tých pocitov vysomáriť. Nie každý svoje pocity dokáže dostatočne ovládať aby ich skutočne krotil. Ale zo svojimi pocitmi často neraz ovládame aj svoje emócie. Nie vždy sa to dá. Ťažké je sa postaviť zo zeme a povedať si že ideme skutočne ďalej.

Nie všetko je len o našich pocitoch, je to vlastne len o tom ako sa momentálne cítime. Či nás sprevádza radosť alebo nás sprevádza smútok. Všetko je iba na nás, aj keď neraz si tú zodpovednosť ani nechceme pripustiť a neraz sa nad tým, ani nesnažíme zamyslieť. Často pod tlakom našich pocitov a myšlienok urobíme niečo čo si myslíme že je správne. Ale niekedy to tak vôbec ani nevyzerá. Myslíme si že mnoho vecí je nesprávnych, ale môže to byť úplne naopak.

Všetky naše myšlienky skrývame za mnoho našich pocitov. Niekedy mám pocit že za všetko čo robíme v živote sa akoby hanbíme a neustále sa ľutujeme. Podceňujeme sa nielen zvonka ale aj z vnútra. Cítime sa menejcenný a popritom to nemusí byť až taká pravda. Každý máme svoje vlastné pocity a sám človek o sebe je strašne zložitý.

Občas sa nedá chápať jeho zmýšlanie a ani predsvedčenie o tom že to čo chce robiť si myslí že je správne. Nie je. Človek ak sa vo svojom vnútri tak sa nikdy nebude cítiť štastný a stále sa bude cítiť že ho niekto odstavuje na druhú koľaj. Ale na druhej strane, nemôžme byť všetci rovnaký, lebo by sme potom boli ako stroje a všetko by sme robili rovnako a na jedno kopyto.

Neraz človek by si mal reálne povedať že čo skutočne vykoná. Vlastne že či to čo urobí bude vôbec splniteľné nielen časovo ale aj finančne. Treba si určiť presne čo skutočne chceme, lebo nevieme či to o čom snívame sa nám skutočne splní. Lebo v živote je všetko také nepredvídateľné. Naše pocity tiež nikto nevie vždy prekuknúť.

Každý z nás by mal svoje pocity ovládať. Vedieť o nich hovoriť proste ich neskrývať. Lebo nie je dobré keď niekto niečo skrýva. Treba otvorene hovoriť o tom čo sa deje a povedať že všetko čo sa deje v našom živote má určitý význam len ho treba nájsť. Ja som ten význam našiel v milovanej osobe za ktorú som vďačný. Treba si vážiť všetko čo máme bez ohľadu na to, či je to od nás blízko alebo ďaleko. Aj tie naše pocity, sú určite dobré.

Hodnoty

4. februára 2013

Zamyslel sa vôbec niekto nad životnými hodnotami? Je to toľko povedaná téma že stále sa dá o nej niečo vyjadriť. Áno písal som o tom, ale stále je nejaká možnosť ako na to nadviazať. Po roku aj niečo sa k tejto téme vraciam ale omnoho obšírnejšie než sa môže zdať. Nie je najľahšie sa vracať k neustále prepieranej téme, ale skúsenosti ma v tomto proste zmenili.

Stále som toho názoru že sa skutočnosť okolo nás neustále mení. Dodnes sa v tomto našom štáte všetko prehliada a žijeme uponáhľaným životom. Všade sa snažíme navzájom predbiehať, vidíme že má niekto najlepšie hodinky alebo najlepšie oblečenie a my ho chceme tiež. Človek sa neustále prispôsobuje iným veciam teda neustálemu konzumu toho čo má všade úspech, ale nezachováva si tie skutočné hodnoty.

Poznáme vôbec ešte skutočné hodnoty? Hodnoty sami o sebe majú stále ešte veľkú moc, len záleží na nás ako s nimi narábame. To čo má pre nás skutočnú cenu a to čo si vieme vážiť, človek sa teší aj z mála a nepotrebuje stále viac a viac, stačí mu to čo naozaj má. Ja to vnímam tak, že celý svet, hodnoty a ľudí vnímam stále rovnako než väčšina ľudí, teším sa s toho čo mám, nesnažím sa držať toho čo je v móde, mám priateľov a rodinu ktorý ma majú naozaj radi a svet vnímam aj pozitívne a aj negatívne.

Potom aj celý svet sa radikálne zmenil a zmenili sme sa aj my ľudia, dodnes sa istí ľudia menia a zostávajú len tí čo majú vštepené v sebe niečo. Samotný svet stráca vďaka omylom akú si stabilitu. Teraz sa na ľudské hodnoty zabúda každý prahne len po moci, sile a vládnutiu. Dnes sa prehliada to čo je dobré a čo človek do toho dal námahy. Samotní ľudia tiež v živote hrali veľkú rolu v tom čo sa deje vo svete, nedívame sa na veci cez ružové okuliare, držíme sa zavedených stereotypoch a potom zisťujeme že prečo sa rýchlym krokom všetko obracia ku dnu, nikdy som nad tým neuvažoval tak ako teraz.

Ľudia dodnes menia svoju tvár a často si neuvedomujú že prečo to naozaj robia, že či ich dakto prinútil k tomu, alebo to tak chceli sami. Proste aj ten najlepší kamarát, čo si hovoril kamarát bol kedysi vzácnejší než dnes kedy si ľudia klamú čoraz viac do očí a nevedia že tým ubližujú, ale dnes je vyhľadávaná zábava inde, či to je internetových zoznamkách, FB, ICQ, Skype, proste ľudia si zabudli hovoriť do očí, to čo naozaj cítia, radšej to napíšu akoby to mali povedať, lebo tak to je vraj ľahšie. Blbosť. Nie je a nikdy nebude. Sme ľudia a aj napriek tomu si vytvárame svoj vlastný svet ktorý bude často odlišný od spoločnosti. Uzavreli sme sa do obrovskej bubliny s ktorej ani nechceme vyliezť.

Človek by si mal v živote určiť čo skutočne chce a ako to chce dosiahnúť. Proste by si mal určiť hodnoty ktoré má a samozrejme sa ich aj držať. Nie je len problém mladých ľudí ale je to problém aj starších ľudí. Treba si uvedomiť čo vo svojom živote uprednostníme či prácu alebo rodinu. Ono len je na človeku čo si v skutočnosti vyberie a podľa toho by sa mal skutočne správať.

Každý z nás vyznáva rôzne hodnoty. Každý aj vyznáva niečo iné. Plus do tých hodnôt je veľmi veľa vecí zahrnutých. Delia sa vlastne na dve kategórie na postoje a potreby. Postoje sú odvodenými motivačnými predpokladmi reagovať určitým spôsobom (s určitou intenzitou a v určitom smere) na určité, motivačne závažné podnety. Táto reakcia závisí od významu, ktorý ten-ktorý podnet nadobudol v dôsledku s ním spojenej skúsenosti. Postoje sa vyznačujú istou stálosťou, sú odolnejšie voči vonkajším vplyvom. Môžu byť celkom elementárne, t.j. týkajú sa jednotlivých objektov, ktoré samy osebe majú malý význam (napr. postoj ku knihe, ktorú práve čítam, k názorom spolužiaka na nejakú skupinu či speváka). Inokedy sú obecnejšie, zahŕňajú v sebe celý rad rozličných motívov, napr. postoj k rodine, k niektorému predmetu v škole, k postihnutým jedincom a pod.

Hodnotové orientácie. Najobecnejšie postoje, ktoré určujú celý životný štýl človeka. V živote jedinca i spoločnosti predstavujú „normy správneho života“, a práve v nich sa najvýraznejšie uplatňuje nielen účelové (napr. čo sa mi páči, čo mi dobre padne), ale aj mravné hodnotenie v rozmere dobra a zla. Vytvárajú podklady pre životný štýl, t.j. akýsi globálny postoj jedinca k vonkajšiemu svetu a k životu v celej jeho plnosti. Sú akoby odpoveďou na otázku „ako žiť?“, sú tým, čo je na každom človeku jedinečné a neopakovateľné, čo ho odlišuje od všetkých ostatných.

Nakoniec by som to ešte všetko nejako zhrnul, každý ako si zariadi život, taký ho bude mať, kto chce žiť rýchlo, nech žije, kto pomaly tak pomaly. Každá minúta na svete je tak dôležitá že v nej si človek musí vážiť všetko čo má, o tom je život, ale zaujala ma jedna myšlienka: Každý človek na svete, by mal vedieť zachovať svoju tvár, nepodriadiť sa trendov a žiť preto čo vo svojom srdci naozaj cíti, čím viac bude veci robiť z láskou, tým viac bude štastnejší. Proste len si treba určiť čo skutočne chceme a vtedy to čo chceme aj skutočne dosiahneme.

Pri písaní článku hral song: Naša Masa – Hodnoty